Deti do 8 rokov sme do jaskyne pôvodne brať nechceli. Čo ale urobíme, ak príde štvorčlenná rodina s mladším dieťaťom? Do jaskyne vezmeme otca so starším synom a mama s dcérou budú 3 hodiny čakať, kým sa mužská časť rodiny vráti z jaskyne. Dokúpili sme malé kombinézy a od 6 rokov deti do jaskyne berieme. V skupine však môže byť iba jedno, aby sa mohol vodca o neho celou cestou starať. Viesť ho za ruku, istiť, prekladať, vykladať... Je to pomerne náročná činnosť, preto si takéto malé deti museli kúpiť „dospelácky" lístok. Takáto hnusná diskriminácia sa nás držala iba krátko. Aj my sa ľudsky vyvíjame (rozumej starneme). Dnes sa na tých najmenších teším najviac. Možno preto, že si tým nahrádzam prechádzky s vlastnou vnučkou.
Okrem tých najmenších sme pôvodne nechceli brať ani tých najväčších. Kto sa nezmestí do kombinézy 3B, nech neje! Aspoň nejaký čas, aby sme ho do jaskyne zobrať mohli. Ďalšia predpojatosť a diskriminácia, ktorá sa nás však držala nepomerne dlhšie. Utvrdzovali nás v nej problémy, ktoré ľudia s nadváhou v jaskyni mali. Zo skupiny maďarských pedagógov vycúvala z jaskyne väčšia polovica. Mal by som to asi upresniť, aby som sa nedočkal podobného komentára v diskusii ako moja mama na meštianskej škole. „Ty náno pitomá, to nevíš, že poloviny jsou stejně veliké?" Z 9 učiteľov 2 cúvli pred lanovým traverzom a 3 sa nedokázali pretlačiť cez úžinu na Veľkom vrchu. A tak sme k vlastnej škode ľudí s nadváhou naďalej odhovárali od vstupu do jaskyne. Až raz sa mi stalo, že sa jedna pani rozplakala. Neviem, či sa jej dotkli moje argumenty, alebo bola iba nešťastná zo seba, ale povedal som si, toto musí prestať. Sme tu preto, aby sme robili ľuďom radosť a nie im spôsobovali bolesť. Dokúpili sme kombinézy až do veľkosti 4D a ťažších návštevníkov iba upozorníme na členitosť trasy. Ak má niekto problém, môže sa vrátiť. Trochu nám to skomplikuje prevádzku, ale už nevyzeráme ako „predpojatí diskriminátori".
Do jaskyne sme nechceli brať ani ľudí s rôznymi zdravotnými problémami, či už fyzickými, alebo psychickými, ktorí by mohli mať v jaskyni nejaké vážnejšie problémy. Preto každý návštevník podpisuje pred vstupom do jaskyne prehlásenie, že tam ide na vlastné riziko. Vyzerá to ako obyčajný alibizmus. My sa však zodpovednosti nezriekame, len chceme, aby sa každý zamyslel nad svojimi možnosťami. Na ich spýtavé pohľady odpovedám pohľadom od stola ponad okuliare, aby som pri tomto roentgenovom prieskume ušetril sklo. (Šetriť takto sklo ma naučil môj priateľ P.H.) V časovej tiesni najčastejšie zahlásim: „Zdraví, silní, nie tehotní." Väčšinou to stačí. Tehotné mamičky prídu o 6 rokov aj s potomkom. Ak to nestačí, podrobne vysvetlíme, čo ich v jaskyni čaká. Po tejto informácii si len málo kto nechá tento zážitok ujsť a takmer nikto sa predčasne nevráti.
Čo ale urobíme, ak nám niekto vážne problémy zatají? Pravdepodobne sa to stalo mnohokrát a ani sme si to nevšimli. Pre takýchto ľudí je jaskyňa vážna výzva a zároveň aj možnosť, ako sa napriek svojmu hendikepu priblížiť k zdravej populácii. Prečo by sme im to nemali umožniť? Za zvýšenú námahu a riziko sa nám dostane bohatej nehmotnej odmeny. Otec s dcérou postihnutou obrnou chcel zaplatiť čo zapýtame, len aby sme ju zobrali do jaskyne. Nakoniec sme ich do jaskyne zobrali aj vďaka tomu, že na vstup sme nemali ďalších klientov a mohli sme sa plne sústrediť na jej bezpečnosť. Išlo to skutočne ztuha. Mladá dáma mala vážne problémy s pohybom po jaskyni. Bola dezorientovaná. Po lane sme išli spolu. Dozeral som, aby trafila nohu na lano. Po lavičkách sme chodili za ruky. Postupne sa zlepšovala, chytala sa viac stien ako mňa, narovnala sa a naspäť vyšla sama. Dodnes vidím jej otca, ako sedí na lavičke pred jaskyňou a plače od dojatia nad tým, čo jeho dcéra dokázala.
Inokedy prišla do jaskyne veľká rodina a počas vybavovania formalít akosi zabudli povedať, že majú so sebou mentálne postihnutého syna. Možno aj preto, že jeho postihnutie nebolo veľké. Zistil som to až v jaskyni. Fyzicky bol veľmi zdatný a jeho mentálne postihnutie sa prejavovalo iba vo zvýšenej vnímavosti a silnej emocionálnej reakcii na prehliadku jaskyne. Veľmi ma prekvapilo, keď som zakrátko dostal od neho list. Obsah by sa dal zhrnúť: „Keď budem veľký, chcem byť ako Vy!" Na záver listu pripojil oslavnú báseň mojej osoby. Takýchto listov som dostal niekoľko. Bol som dojatý a zmätený zároveň. Nemal som doteraz žiadnu skúsenosť s takýmito deťmi. Patril som do tej časti človečenstva, ktorá trpí predsudkom, že jedine narodenie úplne zdravého dieťaťa je šťastie. Stále som len počúval: „Len aby sa narodilo zdravé!" Je to asi správna modlitba, ale práve ona spôsobuje vznik týchto predsudkov. Pochopil som, že čo mu predovšetkým chýbalo oproti úplne „normálnej" populácii, sú tie najhoršie ľudské vlastnosti. Takýto chlapec je šťastím rodiny, pretože vytvára jej emocionálny stred. Klasik by možno napísal: „Morálny imperatív", ktorý spôsobuje pozitívne postihnutie nielen rodiny ale všetkých, ktorí dokážu prijať podávané srdce na dlani a vytvoriť si s takýmto človekom plnohodnotný vzťah. Ja som to nedokázal. Predsudky sa prekonávajú len postupne a ťažko. Škoda.
A kde je ten Bulo? Bulo prišiel až nakoniec a schoval sa v preplnenom priestore medzi ostatnými návštevníkmi, takže som ho zase prehliadol. Jeho impozantná mama sa však prehliadnuť nedala. Keď videla, že my tu rozdávame akúsi zložitú jaskyniarsku výstroj, celá zmätená pristúpila k stolu, aby zistila, o čo tu vlastne ide. Tu musím rozprávanie trochu zamotať, lebo zase som zistil až v jaskyni, ako to vlastne je. Roentgenový pohľad ponad okuliare síce šetrí sklo, ale býva rozmazaný. Celé to zrejme spískal otec, ktorý vstup zarezervoval a aby ostatných nevyplašil, zatajil im, do čoho vlastne idú. Pani bola teda vyplašená dosť. Ja v svojej nevedomosti som si myslel, že sa bojí, či to ona so svojou nadváhou zvládne, a tak som vytiahol knihu a ukazujem jej, čo ju čaká, v obave, že ju celkom odradím. Pozrela na obrázok lanového traverzu a trvalo to len zlomok sekundy, kým sa jej v hlave všetko preskupilo a povedala si: „Presne toto ten môj Bulo potrebuje"! Vystrojili sme ich a išli do jaskyne.
V jaskyni som si pani zobral dopredu k sebe, aby som jej mohol pomôcť. Až keď som videl, ako vedie svojho tápavého syna za ruku po lavičke, došlo mi, kto tu má vlastne problém. On a ja. Viesť dospelého chlapca po jaskyni za ruku vôbec nie je jednoduché a so zaseknutým kolenom som mal problémy sám so sebou. Keď som mu skúsil podať ruku, oprel sa do mňa celou váhou. Prudká bolesť mi nedovolila mu pomôcť. Pani to však dokázala sama. Napriek tomu, že sa ledva zmestila do kombinézy 3C, prechádzala jaskyňou ľahko aj s dospelým synom v závese. Po lavičkách za ruku, na rebríku dozerala na jeho nohy, pri reťazi mu ukladala nohy na správne stupy. Pokojne by mohla u nás robiť sprievodkyňu. Trpezlivosť jej došla pri zostupe z Veľkého vrchu, kde je potrebné ísť presne po malých stupoch. Napriek tomu, že sme mu ich ukazovali obaja, chlapec tam stepoval na mieste a nevedel sa pohnúť ďalej. „Ty Bulo jeden! Sem sa postav!" Pohli sme sa ďalej. „Žiadna ľútosť ani hrubosť, len čistá materinská láska, ktorá robí všetko preto, aby jej postihnutý syn napredoval a robil čo možno najviac z toho, čo robí aj zdravá časť populácie.
Návštevníci sa ma často pýtajú, či ma ešte baví stále chodiť do tej istej jaskyne a odverklíkovať stále to isté. Otázku vnímam ako nepatričnú. Snažím sa buď vyhnúť odpovedi, alebo poviem, že my sme predovšetkým jaskyniari a do jaskyne ideme vždy radi. Niekedy úplne na začiatku mi raz jeden návštevník povedal, že sme šťastní entuziasti, ktorí rozdávajú ľuďom radosť. Kto komu vlastne viac dáva?
