Ale po poriadku. Takéto skupiny návštevníkov v Krásnohorskej jaskyni mám rád. Neboli síce celkom „top", lebo najviac sa pýtal pán učiteľ, ale správali sa zodpovedne, čo je pri návšteve tejto jaskyne potrebné. Niektoré dievčatá síce viac šantili a občas mali nejaké afektované zvukové prejavy, ale keď sme zastali a začal som výklad, stíchli ako na hodine matematiky. Keď som skončil výklad na konci prehliadkovej trasy, spýtal som sa, či majú nejaké otázky. Ruku zdvihlo iba jedno dievča. Mám rád, keď sa návštevníci pýtajú niečo k veci, ako sa zvykol pýtať Plha, preto som sa snažil predznamenať správny obsah otázky: „Plha se hlásí !". Mladá dáma sa nedala vyviesť z miery a spýtala sa, či už v Krásnohorskej jaskyni boli nejakí japonskí turisti. Zrejme mala na mysli tých japonských turistov, ktorých som charakterizoval vyššie. Tak takýto turisti ešte v Krásnohorskej jaskyni neboli. Boli tu však japonskí filmári, ale to je už iný príbeh.
Nie som nejaký veľký cestovateľ, takže dlho som nemal žiadne osobné skúsenosti, na základe ktorých by som si vedel urobiť na japonských turistov vlastný názor. Moja žena však po návrate z Paríža vyššie spomínaný názor potvrdila. K Mone Líze sa nedalo dostať pre dav Japoncov, ktorí o dušu blýskali bleskami, aj keď je to zakázané. Vďaka tomu si však v pokoji mohla pozrieť iné zaujímavejšie obrazy. Tento názor som teda z overeného prameňa mohol prevziať aj ja. Osobnú skúsenosť s japonskými turistami som zažil na takom málo pravdepodobnom mieste, ako je stolová hora Roraima vo Venezuele.
Na Roraimu som sa dostal v rámci speleologicko- vedeckej expedície na stolové hory Venezuely v januári a februári 2009. Pôvodne sme v rámci tejto expedície na Roraimu ísť nemali. Hlavný program sme absolvovali na stolovej hore Chimanta a mali sme pokračovať prieskumom najväčších jaskynných kolapsov na svete na stolovej hore Sarisarinama. Prvú časť expedície sme úspešne zavŕšili aj napriek nepriaznivým okolnostiam, druhú sme museli zrušiť kvôli majiteľovi helikoptéry, ktorého špeciálna cenová ponuka pri doprave na Chimantu zlikvidovala náš rozpočet. Preto sme sa rozhodli pre Roraimu, kam sa dá vystúpiť pešo a kde sme mohli ešte dokončiť časť vedeckého programu v Jaskyni kryštálových očí.
Typický trek na Roraimu trvá 5 dní. Štartuje sa z turistického centra Paraitepuí, ktoré spravujú miestni indiáni - Pemoni. Tu si musia turisti najať sprievodcu, prípadne nosičov. Nosiča som odmietol. Nie že by mi bolo ľúto dať peniaze týmto biednym milým ľuďom, ale moja speleoalpinistická hrdosť mi to nedovolí. Natrhnutý krajčírsky sval síce protestoval, ale rázne som ho umlčal. Je ešte jedna možnosť - nechať sa na Roraimu vyviezť Raulovým vrtuľníkom. Z pohľadu ochrany prírody stolovej hory je to úplná absurdita. Pre turistov tu totiž platia prísne podmienky, ktoré strážcovia parku kontrolujú po návrate z Hory úplnou prehliadkou batožiny a oblečenia. Pre vrtuľníkových turistov to neplatí. Tí si môžu zo stolovej hory vziať, čo chcú. A aj to robia. Na Raula si však nikto nedovolí siahnuť. Je to jediný vrtulník na Gran Sabane a keď pemonské dieťa uštipne had, Raul nechá turistov tam, kde sú a ide dieťa transportovať do nemocnice. Nič nie je čiernobiele.
Prvý úsek cesty po Rio Tök sa nekonečne vlečie. Hore - dole, hore - dole po zvlnenej Sabane. Rieka je veľká úľava. Vo Venezuele vôbec platí zásada, že sa treba okúpať pri každej príležitosti. Zhadzujeme batohy aj šaty a vrháme sa pod kaskádu vedľa brodu. Masáž chrbta je dokonalá. Rýchlo sa usušiť, aplikovať repelent a obliecť. Puri-puri už v húfoch čakajú na úbohé obete. Vody je v rieke málo, takže ju bez problémov prebrodíme a cez menší pahorok sa dostaneme k Rio Kukenán. Ďalší brod po veľkých balvanoch po stehná vo vode. V žiadnom prípade topánky cez rieku neprehadzujte, aby ste nedopadli ako jeden známy slovenský filmár, ktorému topánky takmer odplávali. Niektorí to zabalia už v kempe za riekou. Roje puri-puri nás však ženú až do Campanello Base priamo pod stolovou horou. Zajtra potom stihneme po obede ešte odobrať vzorky v jaskyni. Na trase aj v kempe je pomerne živo. Vidieť, že turistický ruch sa tu intenzívne vzmáha. Stretávajú sa tu Francúzi, Angličania, Brazílčania a samozrejme Česi. My sme Slováci a Chorváti. Japoncov som zase nestretol.
Ráno výstup na Horu. Rampa, po ktorej sa vystupuje, je široká, porastená džungľou. Na mnohých miestach je to pomerne náročný terén. Po 3 hodinách sme konečne hore v stratenom svete Conana Doyla. Na prvý pohľad je vidieť, že Roraima je úplne odlišná od Chimanty. Chýba prales a všadeprítomný močiar, v ktorom som si natrhol krajčírsky sval. Všade sú samé skaly a rastlín je pomerne málo. Spôsobuje to nadmorská výška, sme asi o 300 m vyššie ako na Chimante.
Nasťahujeme sa do najbližšieho hotela (rozumej skalný previs) oproti najvyššiemu bodu hory - Ford Maverick. Neďaleko vidíme stanový tábor, z ktorého sa ako farebné koráliky objaví veľká skupina turistov. „Neni možné! Japonskí turisti." Tak konečne som ich stretol. Ako sa sem dostali? Púšťame ich z hlavy a ideme si po svojom. Sprievodcu nepotrebujeme, niektorí z nás sú tu už ako doma. Simon ostáva strážiť hotel. Vchody do jaskyne sú neďaleko. Jedna skupina zlaňuje cez grietu na miesto výskumov, druhá ide navštíviť vstupnú časť za objavným vchodom a biológovia idú najďalej k menšej riečke. Začína pršať, padá hmla. Večer prichádzajú jaskyniarske skupiny vďaka GPS do hotela. O biológov máme strach. Nevieme im však nijako pomôcť. Sú to skúsení ľudia, pomôžu si sami. Vracajú sa až neskoro v noci.
Ráno je nádherne. Po daždi sú všade jazierka, cez ktoré sa len ťažko dá prejsť suchou nohou na Ford Maverick. Úžasný výhľad do Gran Sabany, v diaľke iba tušíme Paraitepui. Oproti zo stolovej hory Kukenan padá jeden z najvyšších vodopádov na svete - 610 m vysoký Salto Kukenán. Po nočnom daždi je riadne rozvodnený. Eufória dosahuje vrchol Som v siedmom nebi. Zrazu počujeme nejaký silnejúci hluk. Z mraku sa vynorí Raulov vrtuľník. Kúzlo je preč. Nastupuje komercia. Ešte pred týždňom sme ho túžobne očakávali. Po tom, čo sa náš expedičný tábor na Chimante zmenil na lazaret, sme 3 dni načúvali, či nezačujeme tento spásonosný zvuk. Dnes mi Raul pokazil jeden z najsilnejších zážitkov. Pristáva pri japonskom tábore a niekde ich na etapy odváža. Roraima buráca revom rozzúrených tyranosaurov.
Čo už. Keď tu bola v roku 2004 prvá speleologická česko - slovenská expedícia, nebola na Roraime živá duša. A teraz tu funguje miestna vrtuľníková doprava. Už sme pochopili, prečo Raul skomplikoval priebeh našej expedície. Boli sme preňho nezaujímaví a nebezpeční. Má svoj istý nenáročný kšeft. Vyrážame na klasickú okružnú exkurziu po Roraime - na Triple Point a cez Údolie kryštálov naspäť do hotela. Je to pomerne náročná celodenná túra bizarnou krajinou Roraimy. Nebudem sa rozpisovať o detailoch, aj tak by som len ťažko hľadal slová. Budem sa držať začatej japonskej línie. Keď sme sa blížili k Triple Pointu, prekvapí nás neobyčajná vrava. Žeby tých pár ľudí, čo putovalo s nami, dokázalo na tomto posvätnom mieste robiť taký hluk? Prvá to zbadala Ana (Ana je chorvátka, nechýba tam „n") - jediná žena našej expedície. Prepukla v neuveriteľný smiech. Na Triple Pointe sa rozvaľovali asi 20-ti japonskí dôchodcovia s početnou suitou pemonských sprievodcov a nosičov. Tak toto sú tí ozajstní Japonský turisti. Na Roraimu sa vyvezú vrtuľníkom a ešte aj po Hore sa nechajú ním rozvážať a zneuctia tak „Matku vôd". Tak toto je skutočne vrchol nevkusu a komercie.
Radšej prcháme preč. V Údolí kryštálov ma čaká ďalší šok. Chodník vedie priamo cez kremennú žilu a turisti priamo šliapu po týchto skvostoch. Počasie sa začína kaziť. „Dneska už nepriletí" sme si vyspevovali na Chimante a dnes sa to hodí znova. Japonskí turisti sa budú musieť vrátiť do tábora pešo. Padne kosa na kameň. Celkom nás to teší, len dúfame, že z toho nebude nejaký exitus.
Ráno balíme bivak pomerne neskoro. Nemáme sa kam ponáhľať. Nocovať chceme na Rio Tök-u, kam v pohode dôjdeme po obede. Ako dopadli Japonci včera, netušíme. Pri odchode zistíme, že celý japonský tábor zmizol. Raula sme ráno nepočuli, iné vysvetlenie nie je: Idú dole pešo. To je sila! Na Rio Tök je to prevýšenie vyše 1600 m, treba prebrodiť dve rieky, ktoré budú po dažďoch zdvihnuté. Najstaršia pani má údajne 82 rokov. Chcel by som v takom veku zísť pešo z Roraimy. Stretávame ich v polovici rampy. Úctivo sa zdravíme a dávame najavo svoj obdiv. Typickým japonským spôsobom pokyvkávajú hlavami. Na Rio Tök prichádzajú asi hodinu za nami. Sprievodcovia pomôžu japonským dámam prebrodiť rieku, stavajú stanový tábor a kým sa my ráno preberáme k životu, Japonci už putujú Gran Sabanou do Paraitepui.
A tak sa predpojatosť a dešpekt zmenila na obdiv a rešpekt k týmto milým ľuďom, ktorí si tu prišli splniť možno svoj posledný veľký sen. Ešte raz v živote podať výkon na úplnej hranici svojich možností. Už som vo veku, keď musím tvrdo na sebe pracovať, aby som mohol podať výkon na úrovni svojich možností a bojím sa, či sa mi to ešte vôbec podarí. Dobre to vystihol rožňavský básnik Ondrej Žúdel. Krátko pred smrťou vydal zbierku básní: „Strach pred posledným milovaním." Mám taký strach. A zrazu sú mi tieto staré dámy nesmierne blízke. Predbieham ich cestou nekonečnou Sabanou. Príjemne sa na seba usmievame a pokyvkávame hlavami ako starí priatelia.
