Napríklad taký Kriváň. Okrem našej slovenskej mytológie ma k nemu takmer nič naviaže a keďže som individualista a národné symboly nie sú v mojom hodnotovom systéme na vrchole, tak naozaj takmer nič. Dokonca som na Kriváni nikdy nebol. Ani ako turistu, ani ako horolezca, ma tento kopec nelákal. Ďaleko viac ma lákal napríklad Malý Kežmarský štít, ktorý sa mi ale nijako nestavia do cesty. Napriek tomu, keď cestujem popod Tatry, vždy mi Kriváň stojí v ceste. Určite to súvisí aj s tvarom týchto výnimočných kopcov ale hlavný dôvod je karma ďaleko vyššia ako má ten najvyššie postavený VIP bloger. Karma sa mi nepáči. Ani Génius loci sa mi už nepáči. Duchov miesta všetci poznajú, aj keď ich nikto nevidel, pretože sme ich z krajiny vyhnali. Páči sa mi označiť tieto výnimočné miesta za prírodné chrámy. Václav Cílek ich charakterizoval ako: „...taková uskupení, kdy samotná konfigurace krajiny působila na lidi stejně posvátně jako o tisíciletí později gotická katedrála". Práve tieto tisícročné pocity hýbu našimi očnými svalmi.
V mojom blízkom okolí sa mi takto stavajú do cesty dva kopce. Drienovec a Radzim. Výnimočné sú nielen svojim tvarom, ale aj duchom miesta, ktorého sa tu nepodarilo vyhnať, pretože sídli pod zemou. Sú to skutočné prírodné chrámy, ktoré nemajú len vznosné piliere, ale aj tajomné podzemie. Hlboké priepasti smerujú k zatiaľ neobjaveným podzemným riekam - cievnemu systému hory, ktorý roznecuje našu predstavivosť. Radzim vzrušuje moju predstavivosť už od detstva. Môj otec pochádza z Vyšnej Slanej, ktorá leží pod severnými svahmi Radzima a jeho príbehy, ktoré pod Radzimom prežil, som vždy počúval a počúvam dodnes so zatajeným dychom. Radzim vytŕča ako dvojhrbá ťava z bočného hrebeňa Rudohoria, vybiehajúceho zo Stolice smerom na východ. Najlepšie ho vidieť z Dobšinského kopca, kde je aj tradičná vyhliadka, aby si turisti mohli pozrieť nielen Radzim, ale aj Dobšinú a Slanskú dolinu. Tu sa vám Radzim prvýkrát postaví do cesty, hoci je pomerne ďaleko.
Na Radzim sa môžeme dostať z niekoľkých smerov. Najlepšie je to z Brdárky. Už návšteva tejto obce stojí za to, aby sme sem merali cestu akejkoľvek dĺžky. Z Brdárky sa môžeme vydať na západ po zelenej značke do sedla Široké pole a potom neznačenou cestou na lúku do sedla medzi jeho dvoma vrcholmi. Odtiaľ môžeme pokračovať na západný vrchol po značenej trase na vyhliadku smerom na Nízke aj Vysoké Tatry. Alebo východným smerom na jeho hlavný východný vrchol a k vyhliadke Vdovčíkovo kreslo. Ďalej zase značenou trasou juhovýchodným smerom do sedla Hora a naspäť po žltej turistickej značke do Brdárky.
Do sedla Hora sa môžeme žltou značkou dostať aj od lyžiarskeho sedla Július. Podobne ako z Brdárky aj z Vyšnej Slanej môžeme po poľných (neznačených) trasách vystúpiť do oboch sediel a pokračovať na Radzim. Cesty na Radzim vedú aj z Kobeliarova a Nižnej Slanej. Lepšie je absolvovať ich na horskom bicykli, pretože je to trochu ďaleko. Čo môžeme na Radzime zažiť, budem sa Vám snažiť priblížiť v ďalších príspevkoch v tejto rubrike. Teraz len ľahké predjedlo.
Radzim je pravá divočina. Dnes už takmer žiadna pravá divočina na Slovensku neexistuje. Viem to, lebo som zažil pravú divočinu na Stolovej hore Chimantá, kde som chodil po miestach, kde ešte nestála ľudská noha. Za divočinu však môžeme dnes považovať aj miesto, kde prírodné procesy majú navrch nad ľudskou činnosťou. Divočina by mala byť bezzásahová a spontánna. Aj keď sa do sedla medzi vrcholmi Radzima V3S-ka dostane a nedávno tam aj bola, na Radzime sú miesta, kde ľudská noha nestála desiatky rokov a vstúpiť tam môžu len skúsení a zdatní ľudia. Napríklad priestor nad ústím Veľkej priepasti pod Radzimom, kde pokračuje extrémny svah na hranici schodnosti. Ale aj na označených trasách môžeme divočinu zažiť a to je unikátne.
Radzim je zaujímavá speleologická lokalita. Nachádza sa tam niekoľko pozoruhodných jaskýň, napríklad Veľká jaskyňa na Radzime a Veľká priepasť pod Radzimom. Cesta k nim je slabo označená z Vyšnej Slanej. Majú zaujímavú výzdobu, z ktorej, čo sa dalo poškodiť, je už poškodené. Zaujímavý objekt na vyhlásenie za verejnosti voľne prístupnú jaskyňu alebo v sprievode s turistickým sprievodcom, podobne ako sa prezentuje Dúpna diera formou dní otvorených dverí. Tieto organizujú niekoľkokrát ročne jaskyniari starajúci sa o túto lokalitu.
Radzim je unikátom aj z floristického hľadiska. Vyskytuje sa tu množstvo vzácnych chránených rastlín a jeden unikát - jazyčník sivý. Okolnosti jeho výskytu prekvapia aj úplného laika. To, že na ostro ohraničenej ploche asi 20 krát 30 metrov dominuje rastlina akoby z iného sveta, ma úplne dostalo.
Horskí cyklisti, ktorých zaujíma aj prírodná kulisa ich športových výkonov, tu nájdu El Dorádo. Moja najobľúbenejšia cyklistická trasa vedie z Nižnej Slanej cez Rimperg, Bučinu, popod Spúšťadlo do sedla Hora. Tu nechám bicykel a vyjdem na Radzim. Túra okolo Radzima patrí k tomu najkrajšiemu, čo sa dá v sedle horského bicykla zažiť. Na bicykli sa dá vystúpiť aj do sedla na Radzime. To som ešte neskúšal. V každom prípade si pripravte ľahšie prevody, aby ste nemuseli bicykel tlačiť.
A to najlepšie na záver. Višňové sady. Freud by sa potešil. Samozrejme, sú to čerešňové sady. Pre mňa sa ich kultúrno - estetický význam vyrovná Čechovovej dráme podobne, ako sa Radzim vyrovná gotickej katedrále v Štítniku. Preto ten chybný úkon. Kto ešte nevidel rozkvitnuté čerešňové sady v okolí Brdárky, len ťažko si vie predstaviť Čechovove višňové sady. Vyberte sa na jar, keď kvitnú čerešne, do Brdárky a vystúpte do sedla Hora a odtiaľ zbojníckym chodníkom na vyhliadku Vdovčíkovo kreslo. Určite na to nikdy nezabudnete. A každú jar vás to bude ťahať práve sem. Netreba zbytočne čakať. Aj tento kút je súčasťou miznúceho sveta. Čerešne postupne hynú po stojačky rovnako ako nádherné domčeky v Brdárke.
