Kaštieľ v Betliari spolu s parkom je kultúrny aj prírodný skvost. Väčšina turistov, ktorí navštívia Slovenský kras si nenechá ujsť návštevu tohto výnimočného miesta.
Dnes je poriadna zima. Je však príjemne slnečno, aj preto je v parku na túto dobu dosť ľudí. Ničomu to neprekáža. Náhodné stretnutia sú prekladané chvíľami intimity, ktoré umožňujú vonkajšie dojmy spájať s vnútornými pocitmi. Pre mňa je hlavnou dominantou parku potok, ktorý ním preteká. Už za môjho detstva to bol pojem a je dodnes. Preto schádzam z chodníka magicky priťahovaný potokom a pozerám do jeho spenenej vody, či neuvidím pstruhy. Vždy som to robil. Zakaždým, keď som išiel domov hore dedinou popri Kobeliarskom potoku, pozeral som, či sú v ňom ešte pstruhy. Nie každý ich vidí; chce to cvik. Potok je zamrznutý a voda temná, takže pstruhy nevidno. Navyše v zime nie sú veľmi aktívne, ale určite tam sú. Nádherní bodkovaní krásavci schovaní pod kameňmi aj umelými hrádzkami, ktorými je zmiernený prudký spád potoka.
Celé detstvo som strávil v miestnych potokoch. Aj preto, že to robil môj ujo, keď spolu pásli s mojou mamou kravy. Po nepodarenej uspávanke to boli moje najmilšie príbehy, ktoré mi mama rozprávala. Ona pásla - v jednej ruke prút a v druhej mladšia sestra - on chytal do ruky pstruhy a raky, ktoré mali potom upečené na ohni na obed. Chytanie pstruhov do ruky nie je pytliactvo, je to umenie spočívajúce na rovnosti šancí. Ujo bol umelec vo voľnom ručnom lovení a toto umenie naučil aj mňa. Kým som ho však zvládol, vždy som sa tešil, že v lete príde a ja sa budem brodiť za ním v potoku a dávať pozor, kam sa schoval vyplašený krásavec. Pritom som ho stále pozoroval, ako to robí a počúval jeho rady. To musíš pekne pomaly obidve ruky zo strán strčiť pod skalu. Najskôr sa iba dotknúť, pohladkať. Pstruh si mysli, že sa ho dotýka jeho sused (Vždy je výhodou, keď sú pod skalou dva. Ľahšie ich oklameš). A potom sa presunúť jednou rukou k chvostu, druhou ku hlave a rýchlo, ale jemne stlačiť. Potom môžeš pstruha pomaly vytiahnuť a vyhodiť ho na breh, alebo naspäť do vody, ak je malý. Aké jednoduché. Problém je v okamihu dotyku. Nie je ľahké udržať na uzde emócie a netrhnúť rukou. Pod skalou je neznámo. Môže tam byť hocičo; dokonca aj had. A tak nie a nie svojho prvého pstruha uloviť. Podarilo sa mi to až po niekoľkých rokoch a dodnes môžem presne ukázať miesto v Kobeliarskom potoku, kde sa mi to podarilo (pokiaľ povodne nepreložili koryto). Nebol to žiadny umelecký výkon. V panike som pstruha stlačil tak, že hneď vypustil dušu.
Detská vášeň ma držala až do dospelosti. Rád som skoro ráno vstal a ešte za rosy som vybehol cez Muránčok do Štítnickej doliny. Zastavil som sa pri malom umelom jazierku a chvíľu pozoroval loviace pstruhy. Povyše som vliezol do potoka a kontroloval, či sú všetci na svojich miestach. Pstruhov bolo už málo a potok oproti detstvu iba polovičný, preto som ich púšťal naspäť. Predtým dedinskí chlapci ulovili cez leto mnoho pstruhov a rakov a vďaka rovnosti šancí ich neubudlo. Niečo sa muselo pokaziť. Myslím na Hemingwayovho Nicka a jeho Veľrieku dvoch sŕdc. Či ešte tam ďaleko v divočine tečie dodnes plná nádherných slobodných pstruhov. Cestou naspäť som nazbieral muchotrávky červenkasté a miesto pstruhov na masle sme mali na raňajky rovnako dobré huby.
Posledného pstruha som do ruky ulovil pod lavičkou pred školou. Aj keď som to už dlho nerobil, nevedel som odolať. Z lavičky som zazrel nádherného pstruha, ako sa schoval pod brehom. Nemal šancu. Pod brehom sa chytajú najľahšie. Bol nádherný, asi 35 cm dlhý. Doma som ho potom robil deťom na masle. Ešte šťastie, že som ho ochutnal ako prvý. Poriadne ma naplo, chutil za splaškami. Moje dlho pestované umenie v tomto okamihu zaniklo. Bolo to ako smrť po dlhej chorobe. Uvedomil som si, že všetky moje Veľrieky dvoch sŕdc sa zmenili na obyčajné stoky a žiadne pstruhy už do rúk chytať nechcem. A predsa jedna ešte stále žije. Betliarsky potok je vďaka tomu, že je vnútri obory a parku, stále ešte plný nádherných slobodných pstruhov. Nezabudnite sa na nich pri návšteve kaštieľa ísť pozrieť. Možno, že krátky záblesk v spenenej tmavej vode prebudí aj vo vás spomienky na šťastné detstvo v čistých potokoch, ktoré už našim vnukom dožičiť nemôžme.
Foto galéria:
Pred vchodom je zaujímavé bludisko zo živého plota a socha s vodotryskom. V zime voda netečie. Určite by vytvorila zaujímavú ľadovú skulptúru, akú poznáme z obce Dobšinská Ľadová Jaskyňa.
Betliarsky potok preteká postupne oborou a zámockým parkom. Aj preto si zachoval čisté vody, v ktorých sa pstruhy nemusia prispôsobovať ľudskej špine.
Umelé kaskády akoby narúšali prírodný charakter potoka. V skutočnosti zabraňujú nadmernej erózii a vytvárajú pre pstruhy ideálne prostredie. V potoku, kde nie sú skrýše pstruhy nežijú.
V hornej časti parku sa nachádza menšie jazierko. Tu som sa niekedy v roku 1960 prvý krát s rodičmi člnkoval. Dnes už tu člny nie sú. V zime keď jazierko zamrzne, môže slúžiť Betliarčanom ako klzisko.
Pôvodná Andrássyho zvernica bola vylepšené neskoro-socialistickou prístavbou. Skúste prižmúriť jedno oko a možno namiesto brizolitu uvidíte divé zvery, ktoré tu gróf choval.
V parku je aj umelý vodopád. V zime sa mení na zaujímavú ľadovú pyramídu.
V krátkej jaskyni pod vodopádom údajne panstvo chovalo medveďa. V zime by tu podmienky skôr vyhovovali ľadovému ako miestnemu hnedému macovi.
