Prvý problém, ktorý bolo potrebné vyriešiť: či chcem byť hospitalizovaný na VIP izbe za 10 EUR denne, alebo na obyčajnej, hradenej zo zdravotného poistenia. Určite mi bude lepšie na VIP izbe, kde mi bude ako VIP pacientovi poskytnutá možno aj lepšia starostlivosť aj napriek tomu, že som len obyčajný človek. Roentgen ukázal, že môj pôvodne pekne klenutý hrudný kôš skôr pripomína kôš s trieskami na podpal. Nedalo sa zistiť ani presne koľko rebier mám zlomených a na koľko úlomkov. Bolo tu aj podozrenie na prederavenie pľúc. Treba urobiť ešte CT. Celkom ma potešilo, že všetko prebiehalo svižne a krátko po snímkovaní som už reval od bolesti na CT stole. Bolesť bola taká ukrutná (alebo ja taký mäkký), že som tie ívery, na ktoré sa premenili moje rebrá, nedokázal poukladať do horizontálnej polohy. V okamihu pribehla sestrička a pichla mi už druhý tramal. To po chvíli zabralo a ja som bol schopný bez straty vedomia sa napasovať do CT.
Na výsledok som už čakal na intenzívke. Sestričky sa začali na mňa pozerať s ľútosťou, ako na človeka, ktorý patrí sem, k nim. „To bude asi hrudná drenáž!" Moja myseľ zatemnená bolesťou si nevedela sama uvedomiť, čo ma to za horor čaká a tak som sa len nablblo a nakrivo usmieval. Sestričky si to všimli a výrazom tváre a gestami sa ma snažili úplne zdeptať. Nemali šancu! Nič horšie ako to, čom som prestál za posledné dve hodiny, som si totiž nedokázal predstaviť. Ešte pred konečným verdiktom preto začali robiť prípravy. Milý - zlatý, ty už to máš spočítané. Žiadne VIP nebude, tu zostaneš s nami v našom kráľovstve utrpenia, bažantov, kačíc, cievok, katétrov...a ľudskosti.
CT len potvrdilo, že moje pľúca fučia do hrudného koša a pokiaľ tento vzduch nezačneme urýchlene odsávať, v krátkej dobe skolabujú. Zacúvali s mojou posteľou do boxu, kde strávim pripojený na odsávačku najbližších 5 dní. Netrvalo ani 10 minút a všetko bolo pripravené na menšiu operáciu v mojom podpaží a pomerne zložité odsávacie zariadenie už čakalo iba na pripojenie katétra. Nebol to žiadny horor. Ďalšiu bolesť môže človek cítiť iba ak je väčšia, ako tá, čo už má, takže jediný problém bol, ako udržať ruku v potrebnej polohe a neskolabovať od bolesti, ktorú mi to spôsobovalo. Výveva si veselo pobrnkáva, analgetiká trochu zabrali, sestričky ma vypolohovali tak, aby so trpel čo najmenej. Začínam mať pocit, že som na tom správnom mieste, kde mi pomôžu dostať sa z tejto nešťastnej šlamastiky. Všetko prebehlo hladko a rýchlo. Doktori ma chodia každú chvíľu skontrolovať, či pľúca aj výveva fungujú ako majú. Prichádza moja žena, s úsmevom a bez zbytočných rečí vylieči, čo ešte ostalo. Treba to už len prečkať.
Ďalší môj pobyt na IS-ke bola nielen cesta utrpenia (u dolámaných rebier je to asi nevyhnutnosť), ale hlavne hlboký duchovný zážitok, ktorý sa na VIP izbe dá zažiť len ťažko. Detaily toho, čo sa tu dialo, popisovať nebudem. To sa hádam ani nepatrí. Skôr sa zameriam na svoje pocity a dojmy. Vysoké nasadenie, angažovanosť a samozrejmosť, s akou sa tu starajú o cudzích, ťažko chorých ľudí, bola pre mňa vysokou školou ľudskosti. Presne takú školu som potreboval absolvovať práve teraz. Ak by som to, čo sa denne deje na rožňavskej IS-ke, mal vyjadriť jedným slovom, povedal by som: profesionalita. Nie je to však tá sterilná profesionalita, ktorú očakávame napríklad od pracovníka banky. U sestričky sa prejavuje napríklad aj tak, že: keď sa chce smiať, smeje sa ako pojašená(J. Prevert). Vyženie tak všetku negatívnu energiu, ktorá sa v atmosfére utrpenia má tendenciu hromadiť a spôsobovať ďalšie zdravotné ťažkosti. Napriek tomu okamžite zaregistruje, že som sa vrátil z WC bez moču vo fľaši a je zle. Svoju profesionálnu snahu si predsa rozvracať nedajú.
U lekárov sa to vo vzťahu ku mne prejavovalo neustálou kontrolou stavu mojich pľúc. Takmer zakaždým, keď na IS-ku vstúpil lekár, chcel si vypočuť, aké zvuky vydávajú moje pľúca a či odsávanie funguje správne. Už som ich začal podozrievať, že tam v mojom vnútri koncertuje Madona. Vo svetle toho, čo ma čakalo ďalej, uznáte sami, že to nebola až taká absurdná predstava. Nútili ma, aby som sa posadil a kašľal, pričom ma počúvali fonendoskopom a sledovali, či sa mi podarí z hrudníka vytlačiť ešte nejakú bublinu. Zmena polohy a kašeľ sú pri mojom poranení dva najbolestivejšie úkony. Už som nevládal. „Pán doktor, ak sa mám posadiť, potrebujem archimedovský pevný bod." a vytrčil som zdravú roku do patričnej polohy. Vďaka tomu sa mi podarilo posadiť takmer bez bolesti. Pán doktor ma popočúval, skontroloval mojím kašľom funkčnosť odsávacieho systému a odišiel aj s pevným bodom. Vďaka za pomoc! Trp človek Mak!
Najväčšie utrpenie ma ešte len čakalo. Tretiu noc sa moje pľúca rozhodli, že každé 2 minúty potrebujú niečo nutne vykašľať až z najväčšej hĺbky dolných lalokov. Doslova som sa zvíjal od bolesti. Aby som ustál ten kašeľ, musel som sa navaliť na dolámaný bok a pravou rukou zafixovať prednú časť rebier. Pomáhalo to iba trochu, lebo som ešte neovládal správnu techniku kašľa pri zlomenine rebier. Táto poloha mi však postupne spôsobovala neznesiteľnú bolesť, a tak som sa začal pomaly otáčať napäť. Kým sa mi to podarilo, hlásil sa ďalší nápor kašľa. Trvalo to niekoľko hodín. Setričky na to nereagovali. Kodein dostal, tablety proti bolesti tiež. Vstali, až keď som začal volať o pomoc. Trpel som ako zviera. Posadili ma do zvislej polohy a pripojili na kyslík. Pomohlo to.
Takéto utrpenie by malo byť vykompenzované nejakou odmenou. Ráno som sa zobudil úplne zdeptaný. Napriek tomu cítim, že sa mi vracajú aspoň fyzické sily. Dokážem sa posadiť už aj polo-zhybom na jednej ruke na pomocnej hrazde. Žeby som sa začal už zotavovať? Odmena za utrpenie však mala mať úplne odlišnú podobu. Po raňajkách začínam mať nedobrý pocit, že sa so mnou niečo čudné deje. Zdá sa mi, že mám niečo s očami. Na chvíľu zavriem oči a v panike ich hneď znova otvorím. Kde to som?! Však pozerám do intenzívky ožiarenej ranným slnkom a všetci sú tam, kde boli pred sekundou. Znova zavriem oči a vôbec nechápem, čo sa to so mnou deje. Nemal by som vidieť nič, len postupne hasnúce chiméry vysvietenej miestnosti, možno nejaké entoptické obrazce, ktoré normálne vídam po zažmúrení očí v normálnom stave vedomia. Miesto toho sa pozerám na mne neznáme miesto. Sú tam rôzne veci, nič z toho nespoznávam. Obraz je primerane osvetlený, kontrastný, ostrý, akoby som sa prepol na vedomie niekoho iného, kto sedí kdekoľvek na svete a pozerá pred seba. To je sila! Otvorím oči a vidím znova reálny obraz pred sebou. Znova zavriem a dúfam, že mi to už prešlo. Znova však naskočí cudzí pohľad, pre zmenu na úplne iné mne neznáme miesto. Dokonca sa hýbe, skúsim pohnúť hlavou, či zmena pohľadu súvisí s pohybom hlavy. Nič! To hýbe hlavou On! Alebo ona? Zatváram, otváram oči, kaleidoskop pokračuje v nekonečnej postupnosti ďalej. Zakaždým nová „realita". Zakaždým tá nová vymaže tú predošlú.
Normálne by sa človek mohol z toho aj zblázniť. Minimálne by sa ma mala zmocniť panika, zvlášť keď to pokračuje v podstate celé dopoludnie. Postupne si však uvedomím, čo sa to so mnou deje. Dostal som sa do zmeneného stavu vedomia. Podobne ako nejaký šaman použitím drogy, alebo inou technikou cielene mení stav svojho vedomia, aby nadviazal kontakt s duchmi. Večer ešte u sestričiek kontrolujem príbalové informácie ku všetkým liekom, či by mohli mať takéto „psychotropné" vedľajšie účinky. Nenašiel som nič. Je to jasné. Utrpenie je cestou poznania. Už dlhší čas „študujem" literatúru, ktorá sa zaoberá významom zmenených stavov vedomia človeka pre vývoj ľudskej civilizácie a kultúry. Vďaka tomu mi trvalo len chvíľu, kým sa panika nezmenila na eufóriu z toho, že zažívam niečo výnimočné, jedinečné, čo ma posunie ďalej. Priama skúsenosť je stokrát intenzívnejšia ako prerozprávané príklady. Teraz mám stopercentnú istotu, že TOTO existuje. Zostáva už len otázka, či je to stav trvalý, alebo mi to prejde. Po obede som vyčerpaný už nielen fyzicky ale aj psychicky. Zaspávam s pohľadom zavretými očami na neznáme miesto možno niekde na Novom Zélande. Prebúdzam sa asi po hodine a hneť testujem, či kúzlo ešte trvá. Zavriem oči. Signál nenaskočil. Som trochu smutný, ale vyrovnaný. Viem, že som dostal veľký dar a všetko to utrpenie a nezmyselnosť zranenia je už iba cestou, ktorá má pre mňa hlboký duchovný význam a stálo za to ňou prejsť. Smutný som len z toho, že celú dobu, čo som bol v zmenenom stave vedomia, stál pri mne zlopovestný muž z Porlocku a vymazal mi videné z pamäti. To podstatné však vymazať nedokázal. Pamätám si presne, čo sa mi stalo.
Večer som plný nového poznania, ktoré ešte len budem musieť pochopiť do všetkých detailov. Aj keď sa mi to nepodarí, silný emocionálny zážitok mi už ostane navždy. Možno je to pre mňa len začiatok zaujímavej cesty. Pred spaním si pre istotu pýtam tabletku na spanie, aby som si trochu oddýchol. Bola to chyba, ale zase ma za ňu čakala odmena. Tvrdý spánok znamenal stratu kontroly nad správnou polohou. Zobúdzam sa po polnoci na silné bolesti. Sestrička mi dáva ďalší utišujúci liek. Do rána však znova trpím ako zviera. Východ slnka je vždy nová nádej. Ponurá miestnosť sa postupne naplno rozžiari. Zavriem pred tým oči a je to znova tu! Pozerám sa do akéhosi kúta v nejakom starom dvore. Niekto tam čupí. Pripomína mi to jeden detail z obrazu Hieronyma Bosha. Preto som si tento jediný obraz zapamätal. Užívam si to ešte asi 2 hodiny, kým ďalšie zdriemnutie moje vízie neukončí. Navždy?
Môj pobyt na Rožňavskej IS-ke bol jednoznačnou výhrou. Dni, ktoré som tu strávil, patria medzi najintenzívnejšie strávené dni v mojom živote. Lekári, sestričky...svojou profesionalitou a ľudským prístupom ma nielen úplne očarili, ale získali si môj absolútny rešpekt. Neviem, či sa moje pľúca ešte niekedy dostanú do takej skvelej kondície, v akej boli pred týmto úrazom. Po tomto liečení sa mi však určite bude dýchať ľahšie. Ďakujem.
