Nič proti tomu. Napríklad, v mojej milovanej Gombaseckej jaskyni je okrem iného aj Snehulienka a sedem trpaslíkov, otvorená kniha a aj ušatý zajac. Sám som ich niekedy dávno návštevníkom ukazoval, keď som pomáhal pri sprevádzaní v jaskyni. Pri jednej z neskorších návštev som sa dozvedel, že Snehulienka má mobil, len sa ešte nepodarilo zistiť, či Eurotel alebo Globtel. Ušatý zajac je v skutočnosti Zajačik Nesquic. Toto je už prejav plytkej zábavy, ktorá ani podľa zákona nemá v jaskyniach miesto. Jaskyne sú predovšetkým náučné lokality. Ani proti plytkej zábave nemám nič, pokiaľ to neuškodí jaskyni a niekto si neodnesie Snehulienku domov, aby zistil, akýže to mobil má. Bohužiaľ, aj takí ľudia chodia do jaskýň.
Jaskyniari sú na tom s vnímaním jaskyne niekde inde. Zaujíma nás genéza, tvary chodieb, mikroštruktúra a georeliéf stien a u rôznych výplní je zaujímavejšie, ako a kedy vznikli, než na akú bytosť sa podobajú. Objekty v jaskyni pomenúvajú hlavne kvôli tomu, aby sa tam vyznali. Ako starý skúsený jaskyniar som si myslel, že ma v jaskyniach už nič nemôže prekvapiť. To som povedal veľmi zle. Práve preto, že ma v jaskyniach vždy prekvapí niečo nové, chodím do nich už 40 rokov. Chcel som povedať, že som si myslel, že sa moje vnímanie jaskýň nemôže diametrálne zmeniť. Zmenilo. Vlastne zmenili ho dve malé deti.
Keď sme v roku 2000 otvorili pre verejnosť Krásnohorskú jaskyňu, v žiadnom prípade sme z nej nechceli urobiť miesto plytkej zábavy. Aj preto sme volili formu sprístupnenia, ktorá vylučuje takúto možnosť. Vstup do jaskyne sa podobá viac na jaskyniarsku exkurziu v nesprístupnenej jaskyni ako návštevu betónom splanírovanej jaskyne. Aj sprievodné slovo sme volili viac náučné ako zábavné a osvedčilo sa nám to dodnes. Spočiatku sme nemali veľa návštevníkov. Keď sa mi telefonicky prihlásil pán, ktorý obsadil celý vstup, veľmi som sa potešil. Nestihol som sa ho spýtať na vekové zloženie. Pre klientov sme na začiatku chodili do hostinca Buzgó. Keď som vošiel do areálu pre návštevníkov, žiadnych potenciálnych klientov som tam nevidel. Nejaká pani sedela na zemi v kúte za poštou a kojila. Po dvore behal neurčiteľný počet detí rôzneho veku a pri stole sedel nejaký pán. Otočil som sa na odchod, keď pán na mňa zavolal, či nie som správca jaskyne. Toto boli tí objednaní klienti. Rodičia a desať detí. Mikrobus parkoval pred hostincom. Najstarší syn mal asi 13 rokov. Snažil som sa im vysvetliť, že ich do jaskyne nemôžem zobrať, lebo ešte nemajú 15 rokov. Trasa je náročná, vtedy sme ešte chodievali k Marikinmu jazeru. Prepukol všeobecný plač. Všetci chceli ísť. Svoju vôľu nestihol prejaviť iba kojenec, pretože zaspinkal. Deti boli rozumné a plač po chvíli prestal. Nakoniec sme sa dohodli, že do jaskyne pôjdu iba dvaja najstarší. Dievčatko a chlapec. Otec ostal pomáhať mame s deťmi. Miesto 10 klientov som mal dvoch. Nebol som nadšený, no nedokázal som tieto, na prvý pohľad skvelé deti, sklamať. A tak som ich vystrojil a pobrali sme sa v trojici do jaskyne.
Takých klientov sme nemali ani predtým, ani potom. Cestou do jaskyne boli ešte trochu zdržanliví a nesmelí, ale v jaskyni už nedokázali svoje nadšenie a záujem ovládať. Všetko si všimli, na všetko sa pýtali. Nie nejakým infantilným spôsobom, ale k veci. Ujo, tieto čudné členité stalaktity vznikli asi pod vodou, však? Hm, zaujímavé, veď kvaple vo vode nerastú. To asi nebudú kvaple. Musel som im vysvetliť, že penovcové stalaktity v Krásnohorskej jaskyni sú unikátny jav a ich vznik nesúvisí len s hydrologickým režimom, ale aj s klímou jaskyne a oboznámiť ich s hypotézami o ich vzniku. Takto sme pokračovali až ku Kvapľu Rožňavských jaskyniarov, ktorý ich konečne umlčal. Poslednú vetu som napísal iba zo štylistických dôvodov. Pre mňa to bola česť, stretnúť takýchto zaujímavých mladých (malých) ľudí a viesť s nimi fundovaný rozhovor o jaskyniach.
Od kvapľa sme pokračovali k Marikinmu jazeru. Tu sa už deti museli sústrediť na postup jaskyňou. Táto časť prehliadkovej trasy bola náročná a chybný krok by bol po zásluhe odmenený kúpeľom v jaskynnej vode. V strede Chodby perál je zložitý úsek, kde sa niekoľkokrát traverzuje krížom cez podzemnú riečku. Deti sa zrazu, nevedno prečo, zastavili a ukazovali si niečo na stene jaskyne. Nevedel som o tom , že by tam malo byť niečo zaujímavé, ale vrátil som sa k nim. Deti ukazujú na stenu a hovoria: „To je ale nádherný abstraktný obraz." Zhlboka som sa nadýchol a v hlave mi prebehla akási prekotná neurónová aktivita, ktorej výsledkom bolo zjavenie pravdy. Ako si mohol tisíckrát prejsť okolo tejto nádhery a nevšimnúť si ju! Cítil som sa ako upratovačka v galérii abstraktného umenia, ktorá celý život čumí na dlažbu a tie mazanice na stenách ju nezaujímajú.
Týmto dvom anonymným deťom vďačím za veľa. Zmenili úplne moje vnímanie jaskýň. Nielen obsah, ale hlavne intenzitu emócií, ktoré v jaskyniach naďalej zažívam. Odvtedy som videl mnoho abstraktných umeleckých galérií v notoricky známych jaskyniach, ale aj v novoobjavených priestoroch, napríklad v jaskyni Mesačný tieň, ktorá je jednou z našich najkrajších podzemných abstraktných galérií. Je len na škodu návštevníkov, že od roku 2003 už Chodba perál nie je na prehliadkovej trase a túto galériu neuvidia. Podobné prírodné kreácie však môžu nájsť aj v iných jaskyniach. Ak sa chcete dozvedieť viac o abstratnom jaskynnom umení, prečítajte si na stránkach jaskyne v kapitole o zaujímavých formách výzdoby.
Tento abstraktný obraz som neskôr našiel neďaleko od predchádzajúceho na začiatku Veľkej siene.
