Ale nie o ňom som chcel písať. No ešte jednu epizódku nášho stretnutia opísať musím. Kvalitnou navigáciou sme sa dostali do časového sklzu, a tak sa stalo, že cez jednu bezvýznamnú bočnú uličku sme na prechode prebehli na červenú. Na druhej strane nás zhaltovala nemecká mamička, ktorá práve vysvetľovala svojej dcérke, ako sa chodí na semaforoch. Agresívne sa do nás obula primerane poriadkumilovnej nemeckej mentalite. Strýko nestratil duchaprítomnosť a uzemnil ju vyhlásením, že my sme z postkomunistickej krajiny a že chodíme iba na červenú. Možno si ho pamätá dodnes rovnako ako ja.
Chcem písať o Špele Klemen, ktorá mala rovnaký dar ako strýko a ešte čosi navyše. Tým úvodom som sa snažil len trochu zľahčiť riadky, ktoré budú nasledovať a dosiahnuť aj to, aby sa príspevky v mojej sekcii „osobné" nezačali brať oko nejaké nekrológy.
Prevzaté z: http://www.ljudmila.org/jkz/spela/html/10.html
Vždy, keď počujem „Boží dar", spomeniem si na Špelu. V roku 1996 nás sprevádzala ku vchodu do jaskyne Brezno pri Gamsovej glavici v Slovinsku. Po náročnom daždivom bivaku vo svahu planiny Vyšivnik sa nevedela prebrať k životu. Hneď sa rozžiarila radosťou, keď som jej doniesol horúcu kávu. Poďakovala sa mi slovami: „Boží dar." Špela pôsobila na prvý pohľad celkom obyčajným dojmom. Postava stále takmer dievčenská, hlava trošku v záklone v akomsi ústretovom garde. Oči akoby zastreté únavou. Bola to len nepodarená kamufláž, pretože vždy sa úprimne rozžiarili, keď sa na vás pozrela priamo. Do Jamarského (jaskyniarskeho) klubu Železničar vsúpila v roku 1994. Jaskyne ju úplne uchvátili. Preto napredovala neuveriteľne rýchlo. Svedčí o tom fakt, že sa krátko po vstupe do klubu vybrala tým smerom, ktorý je vyhradený len pre tých najschopnejších jaskyniarov s vážnymi zámermi. Začala sa venovať speleopotápaniu. V klube bola najútlejšia. Zrejme nie preto si ju tvrdí, drsní jaskyniari zvolili za svoju predsedníčku. Predseda klubu musí byť jeho ústrednou postavou, inak to prestane fungovať.
Akcia v Slovinsku dopadla úplne super. Zostúpili sme vo štvorici až na dno Brezna pri Gamsovej glavici v hĺbke 768 m a vystúpili sme na povrch za 24 hodín. Bol to nielen nádherný podzemný zážitok, ale aj slušný výkon. So slovinskými priateľmi sme sa rozlúčili v Starej Fudžine pri miestnej gurmánskej špecialite. Jedlo sa dalo charakterizovať ako slanina s masťou. Typické jedlo Jula Satinského pri jeho potulkách Slovenským Rudohorím. Nič moc. O to viac mi učarovali slovinské hory a naši slovinskí priatelia. Špelu som postavil k strýkovi, hoci určite existovala možnosť, že ju ešte niekedy stretnem.
Veľmi som sa potešil, keď mi pred Vianocami 1997 prišiel od Špely list. Možno nielen ona zapôsobila na mňa silným dojmom. Špela, čo si mi to preboha poslala!? Vianočné želania vyzerajú úplne ináč. Vôbec som tomu nerozumel. Pozerám sa na obrázok topiaceho sa potápača, ktorému sa hadica zachytila za stalaktit a vytrhla mu automatiku z úst. Špela bola učiteľkou výtvarnej výchovy na základnej škole a vraj často kreslila rôzne humorné obrázky zo života jaskyniarov. Aj na Slovensku máme jaskynných humoristov. Humor to je síce čierny, ale vždy vychádzajúci z nejakej nereálnej nadsádky. Toto však bolo príliš realistické. Trochu ma zamrazilo, ale nejako som to strávil. Krátko na to som sa dozvedel, že sa Špela 25. decembra 1997 utopila za takmer identických okolností v sifóne jaskyne Šimenkova jama. Tak toto som nedokázal stráviť dodnes.
Nemohol to byť osud. Takýto osud si nikto nezaslúži, nieto ešte bytosť, akou bola Špela. A ešte za takých okolností, o ktorých sa nedá ani len po rokoch písať. Tak, čo to bolo? Predtucha? Predtuchy sú len chiméry, ktoré sa objavujú až po. Schopnosť predpovedať vlastnú budúcnosť? Kto jej dal tento danajský dar a nepovedal jej, že sa tým má riadiť? Ani ten najvyšší Danajec nerozdáva takéto zlomyseľné dary.
Bolo to volanie o pomoc: „Zachráňte ma predo mnou!" Počúvajme ľudí, ktorí volajú o pomoc často nezrozumiteľným spôsobom. Špela kričala nahlas a zrozumiteľne. Ako to, že ju nikto nepočul, dokonca ani ja, hoci som dávno pred ňou podobne kričal o pomoc. Mňa však niekto vypočul.
