Z Dobšinského rozprávok sa mi vždy najviac páčila rozprávka o Valibukovi alebo Lomidrevovi, ako znie jeho druhé meno. Veď ktorý chlapec by nechcel byť silný ako Valibuk. Rozprávka roznecovala moju predstavivosť aj preto, že som už od detstva inklinoval k podzemiu a predstava, že kdesi uprostred lúky odvalím skalu a spustím sa na tritisíc siah hlboko do obrovskej podzemnej ríše, kde sa dá budzogáň šikmým vrhom vrhnúť aj na 12 míľ ďaleko, ma vzrušuje dodnes. Takú jaskyňu ešte nikto neobjavil. S Lomidrevom ma spája aj jedna takmer osudová epizóda. Tiež som prišiel o kus nohy. Chirurg, ktorý ma operoval, v márnej snahe nejako nahradiť chýbajúci kus mäsa, utrúsil poznámku, že Valibuk dopadol lepšie a mal by som mu ten chýbajúci kus naskutku dostanoviť. Skôr, než opíšem túto dramatickú príhodu, nemôžem sa nezastaviť pri samotnej dramatickej rozprávke.
Hneď prvá veta rozprávky je zaujímavá. Valibuka porodila stará 90-ročná žena, ale zdravá a čerstvá. Dnešné deti by povedali: „Dobre garážovaná." Kojila ho sedem rokov. Keď sa v 17 rokoch pobral do sveta, otec mu nakazoval, aby nikdy svojou silou ľuďom neubližoval. A tak aj bolo. Dokonca aj svojich dvoch zradných kamarátov, Miesiželeza a Valivrcha, za ich zradu dobrým odmenil. Jeho pôsobenie môžeme teda považovať za akúsi predzvesť nežnej revolúcie, čo môže byť vhodne využité pri výuke našej recentnej histórie v materskej škole. A ako sa zľutoval nad tým kráľom, ktorému traja draci uniesli jeho tri milované dcéry! Hneď sa rozhodol, že ich za malú almužnu - pre každého jednu princeznú - pôjdu oslobodiť.
Veľmi poučná je aj epizóda s Laktibradom. Deti si už v útlom detstve môžu osvojiť hlbokú životnú pravdu, ktorá bude základom ich života v dospelosti. „Varíš kašu, varíš, ale jesť ju nebudeš." Znalosť tejto axiómy značne uľahčuje pracujúcemu človeku zmierenie s osudom. Celá „kašová" scéna vyžaduje solídny rozbor Inštitútom na uvádzanie vecí na správnu mieru, ktorý sa venuje oprave nevierohodných statí v knihách. Dodnes ho vedie už legendárny Saturnin. To by sme ale nemali dopustiť, pretože by to bol príklad bezprecedentného Česko - Slovenského mentorstva, kedy by sa český víťaz snažil uviesť na pravú mieru svojho slovenského brata. Preto radšej opomenieme sado-masochistické sklony Valibukových kamarátov, ktorí si sami vyliali horúcu kašu na brucho, aby ju mohol na piaď veľký Loktibrada všetku pochlípať a postúpime k ďalšej časti rozprávky odohrávajúcej sa vo vierohodnejšej podzemnej ríši.
Čo už môže byť vierohodné na x-hlavých drakoch bývajúcich v nádherných palácoch hlboko pod zemou, kde väznia z rozmaru „pohrešované" princezné? Dnes už asi nič. Ale predstavte si, že ešte nedávno, v roku 1875, keď sa prví prieskumníci odhodlali vstúpiť do desivej priepasti Zvonica na Plešiveckej planine, považovali túto jaskyňu za takýto dračí brloh. Preto sa nechali dovnútra púšťať v debni obitej klincami smerom von, aby ich šarkan nemohol prehltnúť. Nevieme presne, čo koho inšpirovalo. V roku 1875 už boli Slovenské povesti vydané a Dobšinský zbieral ľudové povesti neďaleko na západ od Zvonice v dnešnom „Dobšinského kraji." Dokonca do roku 1858 pôsobil v Rožňavskom Bystrom pod Plešiveckou planinou, odkiaľ to mal ku Zvonici „čo by budzogáňom dohodil." Ktovie, či sa bol niekedy pozrieť do jej hrôzostrašného pažeráka. Ak by to bol urobil, neboli by mu potrebné žiadne ľudové povesti, aby mohol podzemnú časť rozprávky o Valibukovi napísať. Zvonica je takmer presnou kópiou jeho dračej ríše, len by ju bolo potrebné mnohonásobne zväčšiť, aby aj ten lietajúci budzogáň nabral na reálnosti. Tri menšie paláce sa do nej pohodlne zmestia.
Pôsobenie Valibuka v podzemnej ríši by niektoré dnešné deti mohli vnímať ako vykynoženie posledných exemplárov druhu európskeho významu. Ako idylicky si tu draky žili, kým tam nevpadol hromotĺk Lomidrevo. Princezné sedeli pekne doma a venovali sa tvorivej ručnej práci, kým ich „manželia" s dojemnou starostlivosťou opatrovali včely. Živili sa iba medom a pili sladkú medovinu. Je to priam symbolický predobraz toho, ako sa rozdrapovačný ľudský rod všade (nielen po zemi) rozťahuje a ničí všetko živé. Len si predstavte, aké super by to bolo, keby jaskyniari pri zostupe do Zvonice mohli nielen obdivovať túto výnimočnú jaskyňu, ale pri tej príležitosti by si mohli u miestnych drakov nakúpiť aj med.
V detstve ma vždy najviac fascinovala posledná scéna podzemnej epizódy: Lomidrevo vylieta z dračej ríše na chrbte vtáka Knochta a cestou ho kŕmi ovcami a napája sudmi vody. Keď mu zásoby dôjdu, aby si zaratoval život, odreže si lýtko a hodí ho tej opache. Vďaka tomu sa dostane von a navyše mu vták lýtko vráti. Ja som dopadol trochu horšie, keď sa mi na začiatku druhej dĺžky v direttissime Čertovej steny v Zádielskej doline pošmykla noha.
Bol som asi 5 m nad štandom. O nič by nebolo šlo, keby bola vydržala skoba, ktorá ma oddeľovala od Paľa istiaceho na stanovišti. Skoba sa však vytrhla a obyčajný horolezecký výpadok sa tak zmenil na krízovú situáciu. Pády priamo do stanovišťa sú extrémne nebezpečné aj dnes. V roku 1975 sa navyše ešte istilo priamo cez plece druholezca a prvolezcovi sa ani nesnívalo o sedacom, nie to kombinovanom úväze. Paľovi lano prešmyklo a výsledok boli jeho spálené dlane a asi 12 m dlhý hrôzostrašný pád. Takéto situácie končievali v tých rokoch pomerne často aj tragicky. Druholezec pricapený na štande musí držať lano a nedokáže prvolezcovi nijako pomôcť. Prvolezec visí zovretý lanom a ak čo i len na chvíľu stratí vedomie, alebo nemá pri sebe záchranný prúsik, niet mu už pomoci. Po niekoľkých minútach umiera na zlyhanie krvného obehu. My sme mali šťastie. Prvolezcovi po páde síce chýbal kus nohy na mieste, kde ona stráca svoje poctivé meno, ale podarilo sa mu ustáť hrozbu straty vedomia. Celá Zádielska dolina mi blikala pred očami ako keby sa slnko bolo zmenilo na obrovský stroboskop. Prudká bolesť ma ochromila iba na chvíľu. Vedel som, že musím ostať pri vedomí a pomôcť si urýchlene sám. Našťastie, nemal som nič zlomené a pod stanovišťom bol ľahký terén (veď preto som sa zranil nárazom oň) a s Paľovou pomocou som bol schopný pomaly liezť k nemu naspäť. Som asi v polovici, keď zbadám na skale kus vlastného mäsa. Ľahký nápor nevoľnosti by som bol ľahko ustál. To, že niečo, čo bolo ešte nedávno súčasťou môjho tela, požierajú teraz mravce, mi však spôsobilo nevoľnosť ťažkú. Znova ten neznesiteľný stroboskop. Odvisnem na chvíľu v lane, ale hneď sa pozbieram a doliezam k Paľovi na štand. Sme zachránení.
Ležím na chirurgickom stole a doktor iba krúti hlavou. Chýbajúci kus mu nemá kto vypľuť na potrebné miesto. Jediné, čo môže urobiť, je, že zarovná okraje diery a zošije ich dokopy. Bude stačiť lokálna anestéza. Ležím tam ako na dereši. Klasik by povedal: „Ležať sa tam neleží zle, ale tí reči okolo toho!" Najsamprv sa bavíme o miestnych endemitoch, ktorými by mi mohol zadok zakvitnúť, ak by mi dôsledne nepovyberali z rany všetky semená. Potom sa bavíme o Valibukovi. Doktor je profesionál. Vie, že ak k biednej anestéze pridá ešte čosi navyše, operácia prebehne bez problémov. Vďaka tomu nerevem od bolesti a nekolabujem, ale smejem sa cez slzy a stroboskop mám pod kontrolou. Moje prvé horolezecké kroky po tom, čo sa mokvajúca diera zmenila na škaredú jazvu, viedli do Čertovej steny. Horolezci vedia prečo.
