Nechcem v tomto článku riešiť problém hlavnej slovenskej drogy, ani spasiť ľudstvo pred touto pohromou, hoci ako úplný abstinent by som na nejaký morálny apel nárok mal. Ivan bol súčasťou môjho detstva. Ako väčšina chlapcov som prišiel o svoje detstvo v „údolí duniacich kopýt". Čím som starší, tým sa mi však detstvo intenzívnejšie vracia. Akoby z hĺbky nevedomia expandovalo do opustených priestorov chátrajúcej pamäti. Ivanova smrť tento proces naštartovala s novou intenzitou, preto chcem napísať o Ivanovi aspoň to, čo ani duniace kopytá nedokázali vymazať.
Ivanova mama a moja stará mama boli sestry. Napriek tomu sme boli rovnako starí a často sme sedeli v škole v jednej lavici. Na nižšom stupni ZŠ sme chodili do školy na poobednú smenu. To bola sloboda! Ja som trávil dopoludnie u starej mamy u Patantúsa a Ivan býval o dva dvory ďalej u Jakubovej. Bolo logické, že sme dopoludnie trávili spolu. Obe sestry nemali šancu nás ustrážiť, a tak si nás len oboch prehadzovali ako horúci zemiak. Občas som musel doniesť vodu zo studne od Jakubovej. Alebo odniesť vajcia do obchodu na kontigent. To bola celá moja pracovná povinnosť. Navyše obe tieto povinnosti boli spojené s príjemnými vecami. V obchode som si mohol kúpiť tabuľku grúlového (rozumej zemiakového) cukru alebo gumové kocky. V studni som sa zase pokúšal odloviť do vedra čereble, ktoré sme s Ivanom chytili v potoku pred domom a „nasadili" do studne. Väčšinu dopoludnia sme s Ivanom brúsili po zadkoch. Zadky - zadné trakty dvorov - kde sa nachádzali stodoly, chlievy, chlievce, drevené zachody, močidlá ...Bol to biotop nášho detstva. Hrali sme sa tu na akúsi prekážkovú dráhu. Vyliezli sme po rebríku na pôjd u Jakubovej. Odtiaľ sme po pôjdoch prešli do stodoly, kde sme asi z 5 metrovej výšky skočili do sena. Cez 3 ploty sme preskočili na to upravených miestach a vyliezli sme na pôjd stodoly u Patantúsa. Tu sme sa prehrabali cez seno do seniarky a cez ňu sme okolo sečkovej mašiny vybehli z chlieva na dvor a upaľovali naspäť. Bol to výborný tréning. Ešte aj dnes mám slabosť na zachovalé zadné trakty dvorov na dedinách, napr. aj v Silickej Brezovej. Je to súčasť miznúceho sveta nášho detstva.
Keď bolo sychravo, sedeli sme na teplom múriku na peci u Jakubovej a hrali karty. (Moja mama sa to nesmela dozvedieť). Boli sme hladní a čakali sme, kým tetka od Jakubovej upečú chleba. Boli asi posledná v dedine, ktorá to robili. Pri 8 deťoch asi veľa možností nemali. Doma upečený chlieb nebolo treba kúpiť. Dodnes cítim jeho chuť a túžim ho ešte aspoň raz jesť. Z ešte teplého chleba tetka odrezali veľkú kromku (loďkový chleba) a natreli nám ju s masťou alebo domácim maslom a podali hore na pec. Mútiť maslo z kyslej smotany bola únavná detská robota. Ak sme chceli maslo, museli sme makať. Nemali sme „maslostroj".
Pred obedom sme ešte u mojej starej materi stihli pozrieť seriál „Stopy vedú do siedmeho neba" na televízore Lotos. Bol síce s hviezdičkou, ale vtedy neboli s hviezdičkou iba prírodopisné filmy a prenosy osláv 1. mája a VOSR, ktoré s hviezdičkou jednoznačne mali byť. Zjedli sme bóky zo surových grúloch alebo halušky s grúlami a mohli sme ísť do školy. V škole sa naše spojenectvo čiastočne prerušilo. Ja som bol učiteľské dieťa, od ktorého sa očakávalo, že sa bude učiť na „čisté", Ivan „študoval" na štvorky - päťky. Jeho situáciu v škole komplikovala aj jeho ťažká povaha. Aj keď niečo vedel, nebol vždy ochotný to aj prezradiť. Nebyť tejto jeho zaťatosti (nesmelosti?), bol by sa učil určite lepšie. Chcelo to ľudský prístup od všetkých učiteľov. Na jeden ľudský prístup sa pamätám a nezabudnem naň nikdy. Najčastejšie, keď som si spomenul na Ivana, alebo ho na dedine stretol, spomenul som si práve na túto príhodu. Ivan sa zase raz zasekol a pri odpovedi s prírodopisu mlčal ako partizán. Bolo to myslím v 8. triede. Súdruh učiteľ naliehal a postupne sa vžíval do rozohraného kusu - partizáni kontra Gestapo. Najskôr začal na Ivana revať, potom ho fackoval, až mu hlava lietala zo strany na stranu. Celá trieda skamenela hrôzou. Ivan bol druhý najmenší v triede, pubertas precox nebol jeho prípad. Nemohol čeliť takejto agresii, a tak len pozeral do podlahy a mlčal ako hrob. Učiteľ bol ako šialený. Chytil Ivana a vyhodil ho skoro až po strop triedy. Ako padal, zrazil ho medzi obe päste až zapraskali kosti. Ivan mlčal ďalej ako hrob. Učiteľ sa konečne zľakol a vypadol z tohto hrôzostrašného kusu.
S Ivanom sa mi však spájajú aj úsmevnejšie príbehy. Bol veľmi pohyblivý a vynikal vo všetkých športoch, ktorým sme sa na ZDŠ venovali. Bolo ich niekoľkonásobne viac, ako majú deti na vyučovaní dnes. Okrem telesnej výchovy sme každý deň mali nejaký tréning a rivalita medzi školami okresu bola obrovská. Ivan napriek tomu, že bol odo mňa o hlavu kratší, bol výborný basketbalista - rozohrávač. Ja som väčšinou sedel na lavičke a mohol sa baviť Ivanovými výčinmi. Okresnú súťaž v basketbale mala vyhrať jedna z rožňavských škôl. Mali totiž najvyššieho pivota. Hosú, ako ho volali, mal už na základnej škole cez 2 metre. A práve tohto ideálneho basketbalistu uvádzal Ivan do zúrivosti. Vždy ho nejako obehol a nahral na kôš, alebo ho sám vsietil. Bol to len okamih, aj to svedčí o jeho talente. Husú, zohnutý k Ivanovi ako žirafa nad vodou, sa ho snažil brániť. Ivan Magicovským spôsobom odskočil a naznačil strelu. Rozkročený Hosú sa prudko zdvihol, aby mu zabránil skórovať. Ivan v mihu predribloval pomedzi jeho nohy a dal kôš. Celé publikom bez rozdielu príslušnosti ku škole vybuchlo v smiech. Hosú sa už do konca zápasu nechytil. Nepamätám sa, kto ten zápas vyhral. Bolo to jedno. Ivan bol aj tak jednoznačným víťazom.
Povodeň, ktorá zabila Ivana je ďaleko horšia ako tá, čo nám práve odteká zo Slovenska. Hlavne preto, že je všeobecná a trvalá a nechystá sa odnikiaľ odtiecť. Ivan sa v nej brodil už od narodenia. Niekedy po členky, inokedy po krk, tak ako všetci, ktorým alkohol chutí a neškodí. Strávili sme spolu niekoľko šťastných rokov detstva, ešte aj žltačku sme dostali spolu. Ivan zomrel, naše spoločné detstvo ožíva v mojej pamäti.
