Japonci prišli tradične dobre pripravení. Mali hotový scenár, angažovali hercov, najali si špičkového tlmočníka z Rakúska, ktorý však bol akýmsi hlavným managerom celého projektu. Osvetľovači, angažovaní v Prahe, priniesli hi-tech prenosné svetlá. Pomocník osvetľovača bol z Košíc a tlmočník tlmočníka z Bratislavy. Niektorí vedeli iba po japonsky, iní anglicky, ďalší nemecky a niektorí iba po slovensky. Dokonalý Babylon, ktorý nemal fungovať a predsa vynikajúco fungoval.
Scenár. Väčšinou keď niekto príde robiť dokument o jaskyni, snaží sa držať scenára, akým prebieha vstup do jaskyne. Začne tým, ako balíme návštevníkom výstroj v sklade, niečo z cesty ku jaskyni, vystrojovanie pred jaskyňou, prechod po lavičkách a lane a nakoniec vrchol celej prehliadky: Kvapeľ rožňavských jaskyniarov. Japonci mali svoj vlastný scenár. Skúsená jaskyniarka ukazuje elévke jaskyniarstva jaskyňu. Tomu prispôsobili aj osvetlenie. Žiadna kontra, žiadny statív, dynamické zábery. Osvetľovači sa plazili spolu s kamerou v jednom chuchvalci po jaskyni, len som čakal, kedy sa celý spletenec tiel a techniky zosype do vody.
Protagonisti. Dominantnou osobnosťou tímu bol kameraman. Tak to má byť. Keď kameraman nevie, čo má robiť, je to pohroma. Typický japonský samuraj. Pri chôdzi ako by sa mu ruky stále vyhýbali dvom samurajským mečom zastrčeným za opaskom. Hovoril málo. Keď sa riešil nejaký problém so záberom, prebiehala väčšinou mnohojazyčná debata, do ktorej sa režisér - kameraman takmer nezapájal. Osvetľovači dôvodili technickými problémami, herečky mali problém s plyšovým mackom, produkčný mával akýmisi papiermi, a toto všetko moderoval minimálne v 3 jazykoch, hlavný manager navyše občas mobilom po francúzsky dával pokyny v nejakom úplne inom projekte. Po chvíli režisér typickým japonským samurajským spôsobom vyštekol niekoľko slov. Všetko stíchlo, ešte aj potok prestal tiecť. Asi 20 sekúnd sa radil po japonsky s managerom, ten krátko povedal každému v jeho reči, čo má robiť a išlo sa na vec.
Hlavnú postavu - elévku jaskyniarstva - hrala Majko. Jej herecký prejav sa vyznačoval exaltovaným výrazom smerom k oblohe, čo zvlášť v jaskyni pôsobilo komickým dojmom. Výrazné široké gestá rukami, chýbalo už iba kimono a typický bambusový vejár. „V civile" však bola veľmi živá, spontánna, o všetko okolo sa zaujímala, akoby ju inšpiroval každý lístok na strome. Hladila ich rukami ako nejakú bytosť. Vyžarovala z nej úžasná energia. Keď sme prišli k jaskyni, zaujali ju naše informačné panely v altánku, kde je medzi významnými jaskyniarmi aj fotka Jána Majka - objaviteľa Domice. Akosi podvedome začala slabikovať jeho meno. Zrazu začala od radosti vyskakovať až po strop. Nikto nevedel, čo sa jej robí. Po chvíli ukázala na Jána Majka a kričala: „I am Majko!"
Skúsená jaskyniarka bola jediná členka tímu, ktorú sme už poznali. Nedávno totiž prebehla pomerne živá spolupráca medzi odborníkmi speleológmi zo Správy slovenských jaskýň a japonskými speleológmi, v rámci ktorej sa dostala na Slovensko aj táto mladá japonská dáma. Stretli sme ju na školení speleologickej stráže prírody na Prednej hore, kam prišli aj japonskí jaskyniari kvôli návšteve jaskyne Bobačka. Sedela tam medzi slovenskými jaskyniarmi, z ktorých väčšina ešte naživo z blízka takýto výrazný zjav nevidela. Každý ju úchytkom očumoval. Po školení sa veľká skupina jaskyniarov aj s Japonkou vybrali na exkurziu do jaskyne. Bobačka je nádherná riečna jaskyňa. Hlavný ťah jaskyne považujem za najkrajšie podzemné riečisko na Slovensku. Exkurzia prebehla v pohode, jaskyniari vyšli von, uzavreli vchod, vo vyvieračke si oprali veci a akoby sa nechumelilo, vrátili sa na chatu. Začali večerné orgie a až po niekoľkých hodinách niekomu došlo: „Kde je Japonka?! Niekde sme ju stratili. Ty vole! Zavreli sme ju v jaskyni!" Chudera zostala uväznená v jaskyni ako Tom Sawyer a Becky. Rýchlo sadli do auta a premrznutú jaskyniarku vyslobodili. Ako sa to mohlo stať? Veď v jaskyni bola kopa ľudí a pri podzemnom potoku sa zablúdiť nedá. Nikto to nechápal. Ja som pochopil až po dvoch rokoch počas natáčania v Krásnohorskej jaskyni. Za všetko môže zradný plyšový macko. Nosila ho všade so sebou po jaskyni a v prestávkach počas natáčania mu jaskyňu ukazovalo podobne ako elévke Majko. Občas ho usadila medzi kvaple a fotila ho, alebo chcela, aby sme ju my odfotili aj s mackom. Vôbec sa za toto svoje európsky infantilné správanie nehanbila.
Za čo by sa mala hanbiť? Za to, že inak vníma okolitý svet ako my? Že na intenzívne zážitky potrebuje nejakého prostredníka a tiež sa musí so svojimi pocitmi s niekým podeliť? S nami sa o ne podeliť nemohla. Zahanbil som sa ja. Pred dvomi rokmi sme miesto očumovania mali vnímať v nej tú krehkú bytosť a nie drsnú jaskyniarku, na ktorú sa môžeme v jaskyni vykašľať. Stret kultúr prebehol v hlbokom emocionálnom porozumení. Ľutujem len jedno, že herečky účinkovali v jaskyniarskom výstroji a nie v tradičnom oblečení a nalíčení japonských gejší.
