Ja keď si spomeniem na Bobove spomienky, tak trafikantkine cecky ma napadnú až ako druhé v poradí. Vidím pred očami jednu, na prvý pohľad bezvýznamnú, krátku scénu, ktorou ma Fellini oslobodil z jednej detskej traumy. Tú som si spôsobil viac menej sám krátko po pohrebe môjho starého otca. Starý otec ma milovali. Bol som ich miláčik, čo sa navonok prejavovalo hlavne posmechom. Vedeli, že nemám rád, ak ma volajú „Jarčok", práve preto si ma takmer stále takto doberali. Nevedeli, ako lepšie by malému chlapcovi prejavili lásku bez toho, aby ho rozmaznávali. Boli to tvrdý chlap pomaly umierajúci na silikózu, ktorú získali pri práci v bani. Ak bolo treba, vedeli prejaviť lásku aj bičom. Na ich obranu však musím povedať, že mne takto razantne prejavili lásku iba raz. Aj vtedy však ich oči nepripúšťali žiadne pochybnosti a urazený som bol iba chvíľu. Toto šľahnutie bolo viac než primerané.
Stalo sa to počas zvážania zemiakov spod Rimpergu. Voz plne naložený vrecami zemiakov ťahali dva družstevné kone. Starý otec spolu s koňmi zdolávali strmý svah pri cintoríne. Cesta plná výmoľov hrozila každú chvíľu prevrátením voza. Dramatická scéna ako na nejakom romantickom obraze. Jednota človeka a zvieraťa v spoločnom boji so živlami. Zrejme som situáciu nevyhodnotil správne, a tak ako keby sme boli niekde na prostred dediny, vyskočil som, ako už mnohokrát pred tým, za jazdy na stredový drevený nosník trčiaci na zadnom konci z voza. Starý otec nemali čas mi nič vysvetľovať. Jednoducho ma šľahli bičom. Hneď som pochopil, čo chceli povedať.
Keď starý otec umreli, bola to pre mňa prvá smrť blízkeho človeka. Pre starého otca v konečnom štádiu silikózy to bolo asi vyslobodenie. Bol som viac zmätený ako smutný až do kým nepadli prvé hrudy hliny na veko. Ten zvuk je hrozný. Aby nás mama ušetrila ďalších pohrebných šokov, poslala nás spolu s bratom domov. Osameli sme v prázdnom dome a nenapadlo nás nič lepšie, ako robiť to, čo sme robili vždy, keď sme boli doma sami. Začali sme zápasiť v kuchyni na diváne. A tak sa stalo, že pri jednom vydarenom chmate sme diván zlomili. Zalial nás nezmazateľný pocit hanby. Stano Štepka by povedal: Hrob je ešte celkom teplý a vy tu vyvádzate ako zmyslov zbavení. Cítili sme sa mizerne. Toto sa nesmie nikto dozvedieť. Zabehli sme do spodnej kuchyne pre náradie a kus latky a diván sme opravili. A to sme nemali robiť. Keby sme mali väčšiu dôveru v našich rodičov, boli by sme sa priznali. Ani sami sme to dobre nechápali, tak ako sme mohli dúfať, že to pochopia oni. Veď mame zomrel otec. Uľpelo to na nás ako dedičný hriech. Diván sa stal na mnoho rokov pre nás nočnou aj dennou morou. Vždy sme tŕpli, keď si niekto ťažší na diván sadal. Diván sme naprávali, spevňovali. Žiadny iný kus nábytku v našej domácnosti nemal takú starostlivosť.
Moje utrpenie ukončil až Fellini. Amarkord dávali v Rožňavskom kine! To sme si nemohli nechať ujsť. V tých časoch nepremietali v kinách bežne takéto imperialistické skvosty. Obrázky z Bobovho pubertálneho detstva v predvojnovej Florencii sa ma už bezprostredne nedotýkali, o to lepšie som sa na nich zabával. Pubertu som už mal (dúfam) za sebou. Ostala mi už iba jedna nedoriešená trauma. A zrazu to prišlo. Krátky prestrih na Boba s jeho bratrancami, ako sa vezú v koči na cintorín. Bobovi zomrela mama. Vyvádzajú ako pominutí. Pohoršený kočiš sa ich snaží umravniť bičom. Ani to však nepomohlo. Zrazu som bol slobodný. Film som dopozeral v akomsi tranze. Konečne som pochopil, že podstatou traumy, ktorá ma trápila mnoho rokov, nebolo nevhodné správanie po smrti starého otca, ale to, že moja mama si od svojho otca neosvojila láskyplné šľahnutie bičom, ale za bežné priestupky ma trestala psychickým terorom - upieraním lásky. To by rodičia robiť nemali.
