Moto:
Neďaleko od rýdzika stretol slimák chrobáčika.
Počuj slimák!
Rýdzik predám.
Na rýdzik ti chuti nemám.
Ja mám iné veci rád.
Do videnia, kamarát.
(Ján Andel, Čerešničky, ilustovala Mária Želivská)
Nielen, že je to milá vtipná riekanka, ktorú môžete naučiť svoje predpredškolské deti, ale aj presne vyjadruje môj vzťah ku všetkým rýdzikom, napriek tomu, že sú medzi nimi výborné chutné huby. Rezervovaný vzťah som si k nim vypestoval v detstve, kedy ich moja mama nie veľmi úspešne nakladala do octu. Výsledok bol: rýdziky v slize.
Rýdzik korenistý
K Ivanovi mám naopak jednoznačne pozitívny vzťah. Stretáme sa už dlhé roky v podzemí Slovenského krasu. Typický tlstý, český, pivný pořízek a krčmový rozprávač. Tak aspoň vyzeral, keď sme sa prvýkrát stretli. Ako sa ja, štíhly, úplný abstinent, môžem priateliť s takýmto odlišným človekom. Ivan je milý, vtipný človek a tie jeho krčmové povedačky by boli určite hitom na tomto blogu.
S Ivanom sa, bohužiaľ, nestretávam často. Z Českého krasu do Slovenského je to trochu ďaleko. Vždy je to však príjemné, nezabudnuteľné stretnutie. Pred niekoľkými rokmi sa po roku vrátil úplne vymenený človek. Zmenený imidž spôsobil, že som ho chvíľu nespoznával. Schudol asi na polovicu pôvodnej hmotnosti a na vodíku si viedol psa - Brutusa. Tomuto výstižnému, charakterizačnému menu nezostalo toto odrastené šteňa boxera nič dlžné. Práve ono neobyčajným spôsobom ozvláštnilo naše stretnutie.
Atavizmy tejto mäsožravej šelmy ešte nestihla zlomiť drezúra. Všetky poriadne dravce z nedostatku vlákniny a vitamínov majú záujem hlavne o obsah žalúdka svojich obetí. Preto aj Brutusa zaujímalo práve toto. Bez svorky však nič uloviť nedokázal, preto bol odkázaný na to, čo z čriev bylinožravcov vyšlo akosi samovoľne na svetlo božie. Jednoducho vbehol do každého čerstvého kravinca, na ktorý natrafil. Ivan sa ho pokúšal od tohto zlozvyku odnaučiť. Pomocou vodítka Bruta zastavil tesne pri kravinci a presviedčal ho, aby sa tu posadil a dobrovoľne sa svojej prirodzenej zvrhlosti zriekol. Mali však pred sebou ešte dlhú cestu.
Vo svahu Plešiveckej planiny pri Šingliarovej priepasti sa žiadne kravy nikdy nepásli, a tak „šteniatko" roztomilo voľne pobehovalo okolo nás. Situácia sa dramaticky zhoršila, keď sme vyšli hore na planinu. Tu sa páslo stádo jalovíc, po ktorých tu ostali zdravé, mohutné kravince. Ivan, očarený nádherou svojej milovanej Plešiveckej planiny, na chvíľu na Bruta zabudol. Zlopovestný Brutus to zradne využil. Ja som to videl. Najskôr sa pozrel zboku na Ivana pohľadom, aký dokáže iba toto plemeno. Ivan hneď pochopil jeho zámysel. „Brutus nie"! A obidvaja vyštartovali smerom k pariacemu kravincu. Sily boli vyrovnané. Ivan mal ešte šancu, že to stihne a Bruta chytí včas. Prijateľná bola aj druhá možnosť, že to nestihne a Brutus v plnej rýchlosti vpáli do kravinca. Ivan sa načas vykašle na jeho prevýchovu a niekde v potoku pod planinou ho potom dokonale vykúpe. Nič z toho sa však nemalo stať. O všetkom rozhodovali milisekundy. Preto sa stalo, že Ivan chytil Bruta práve v okamihu, keď tento strčil do kravinca celú hlavohruď. Prudko ho zdvihol zo zeme a zmietajúce sa šteňa si poutieralo papuľu rovno o Ivanovu tvár. Milé šteniatko sa s ním podelilo o vzácny vlákninový koncentrát. Za všetko mohol Ivan. Nemal mu dávať také meno. Ešte šťastie, že sme mali zo sebou zásobu pitnej vody.
Naposledy, keď som písal o hubách, ponúkol som verejnosti dva výborné pôvodné recepty. Rýdzik korenistý nezbieram, takže žiadny pôvodný recept neovládam. O recept na rýdziky v slize asi nikto nestojí. Vo vzduchu tu však visí nemá výčitka: „Ako ten človek dokázal za rok tak schudnúť a my stále len priberáme?" Na to má Ivan síce málo univerzálny, ale predsa len pôvodný recept: Dobre sa oženil.
Čo som ešte v lese videl:
