Slovenský kras je síce plný záhad, ale nie je to Stredozem, kde sa v podzemí vyskytujú rôzne prastaré nebezpečné bytosti. Ani po rokoch prieskumu nikto nič podobné Odule v jaskyniach neobjavil. Na Odulu sa síce podobá jaskynná šťúrovka Eukoenenia spelaea, je však veľká iba do 2,5 mm. Obludu som si vymyslel ja zo zúfalstva po niekoľkodňovom márnom chodení v extrémnych mrazoch v exponovanom teréne severného svahu Silickej planiny a jej priľahlého povrchu. Nenašli sme nič, čo by smrdelo dychom obludy. Čo sme vlastne hľadali?
Predstavte si, že vchodom Krásnohorskej jaskyne je počas zimy nasatý do podzemia možno kilometer kubický vzduchu. Intenzita prievanu, ktorý tu prúdi, je pravdepodobne najväčšia v Slovenskom krase. Pomohli tomu aj naše posledné prieskumy a uvoľnenie hlavnej cesty prievanu za Heliktitovým dómom. Tento prievan sa musí prejaviť na povrchu planiny, alebo v jej svahu. Kilometer kubický vzduchu sa do planiny jednoducho nezmestí. Hľadali sme ho už mnohokrát my, rovnako ako pred nami objavitelia jaskyne a ďalší jaskyniari. Ani miestni obyvatelia nepoznajú miesto na planine, kde by zo zeme „príšerne ťahalo". Napriek tomu sme sa nechali vyburcovať Filipom z Tartarosu: „Ty vole, při tomhle mrazu musí z planiny vycházet sloup páry vysoký jak strom. Musíte ho najít!"
A tak spolu so Zolom vyrážame do svahu. Na rukách dvoje rukavíc, traverzujeme v rôznych výškach niekoľkokrát tam a naspäť. Systematicky hľadáme obrovský stĺp pary. Horná časť svahu je skalnatá, vyžaduje veľkú pozornosť a stabilitu. Ani dvoje rukavíc nestačilo. Nieže stĺp pary, ale ani žiadny výduch sme nenašli. Pritom výduchy sa na planinách a zvlášť vo svahu v zime bežne vyskytujú a často vedú k objavom jaskýň. Prejavujú sa obyčajne vytopeným snehom na menšej ploche, alebo len dierkou v snehu. Tu, v tejto časti planiny, kde do nej zdola prúdi obrovské množstvo vzduchu, nie. Pokračujeme dvojčlennou rojnicou na povrchu planiny a v diaľke vyzeráme to božie zjavenie, ktoré nám ukáže, kde je horný vchod do systému Krásnohorskej jaskyne. Nič. Ani ťuk! Žiadny výduch, dokonca ani v známych prepadliskách, kde by sa v takejto zime výduchy prejavovať mali. Ďalší deň na bežkách obehnem známe priepasti v tejto časti planiny a meriam teplotu vo vchodoch. Všade len zima a mráz. Zolo ešte sám vyráža na ďalšie pátranie do svahu. Bezúspešne. Čudujete sa mi, že si vymýšľam podzemnú obludu, ktorá v zime vdychuje kilometre kubické vzduchu a v lete ho zase vydychuje von? To musia byť pľúca! Moje pneumotoraxom skolabované pľúca sa s tým veru porovnať nedajú. Niekde to fučať musí! Ale kde! Možno až v termálnej jaskyni v Miškólci. Keď tam môže vytekať voda zo Slovenského krasu, tak prečo nie vzduch. Vzduch je tiež tekutina. Ale nie kvapalina. Kade pretečie voda, nemusí pretiecť vzduch. O tom ale inokedy.
Jaskyniari sú tvoriví ľudia a problém, ako vystopovať, kam prúdi z jaskyne vzduch, sa snažili vyriešiť už dávno. Viliam Rozložník zapálil v decembri 1953 na konci Starej brzotínskej jaskyne slamu s naftou, aby zistil, či prievan na jej konci prúdi do neznámeho pokračovania jaskyne, alebo vychádza zo sutiny vo svahu. Smrad vyšiel z vytopeného miesta vo svahu, kde potom založil sondu a objavil Novú brzotínsku jaskyňu. Pachové skúšky majú najväčšiu tradíciu v jaskyniach na Krakovej holi. Najskôr jaskyniari skúsili miestny materiál: čačinu. Veď v Nízkych Tatrách je všetkého ako čačiny, ako hovorieva správca jednej tatranskej sprístupnenej jaskyne. Teda aj čačina je dostupná. Malo to čiastočné úspechy pri sledovaní lokálneho prúdenia, ale jaskyniari sa pri tom mohli aj podusiť. Prievan môže niekedy aj pulzovať. Treba dobre odhadnúť: kedy ešte pozorovať a kedy už utekať. Pri komunikácii na veľké vzdialenosti sa čačina použiť nedala. Ďalší krok bolo použitie voňaviek. To bohužiaľ skončilo fiaskom. Veľká vzdialenosť znamená aj veľký objem vzduchu a parfém nebolo cítiť. Možno bolo potrebné použiť značkové voňavky. Tie však boli v Tuzexe veľmi drahé a na pachovú skúšku bolo potrebné veľké množstvo. Jaskyniari museli nájsť takú substanciu, ktorú ľudský nos zacíti aj pri koncentrácii niekoľkých molekúl na m3. Napríklad Ferove ponožky. Tie sa neosvedčili tiež, lebo Fero sa na túto požiadavku rozhodol zareagovať zvýšenou hygienou. Jaskyniari boli vytrvalí, a preto našli konečné riešenie: merkaptan.
Merkaptan je prchavá látka, ktorá sa pridáva do plynu, aby ho bolo cítiť v prípade úniku. Aj vo veľmi nízkej koncentrácii ho ľudský čuch spoľahlivo zacíti. Na Krakovej holi jaskyniari s merkaptanom urobili niekoľko úspešných pachových stopovacích pokusov. Napríklad merkaptan odparený v jaskyni Starý hrad bolo cítiť v sonde Večná robota. Práve to ich motivovalo k večnej robote. Dnes už tieto dve jaskyne, po práci, ktorá skutočne trvala večnosť, tvoria jeden prepojený systém Hipmanových jaskýň.
Smradľavý dych podzemnej obludy (odborne nazývaný merkaptan) by mohol byť konečným riešením aj tejto Hitchcockokovskej záhady. Boli sme dávnejšie odhodlaní takýto pokus v Krásnohorskej jaskyni uskutočniť. Bohužiaľ, zmenili sa predpisy a zákonným spôsobom sa to v súčasnosti už uskutočniť nedá. Použitie merkaptanu v husto obývanej oblasti s hustou sieťou plynovodov nie je možné utajiť. Záhada podzemnej obludy v Krásnohorskej jaskyni preto zostane zatiaľ záhadou. Budeme sa musieť k oblude prebojovať po prievane zdola. Už sme s tým aj začali.
