Jaskyniari aj odborníci - speleológovia sa už viac ako 10 rokov vyrovnávajú s genetickou absurditou jaskyne Skalistý potok pod južnými svahmi Jasovskej planiny, neďaleko od Turne nad Bodvou. A práve vďaka tejto absurdite sa tu dá zažiť aj podzemný kaňoning. Táto jaskyňa (inak je to najväčšia jaskyňa v Slovenskom krase) má totiž stúpajúcu vetvu, ktorá sériou vodopádov a kaskád vystúpi viac ako 300 m do výšky.
Objavitelia postupne prekonávali vodopády smerom hore. Prieskum tu bol možný iba pri minimálnych prietokoch, kedy sa vodopády skôr podobali na sprchu, ako na bystrú podzemnú rieku. A navyše výstup smerom hore nijako neevokoval podzemný kaňoning. Dlho to vyzeralo tak, že táto jaskyňa bude stále vyhradená iba tým najvýkonnejším, najodolnejším speleopotápačom a za poriadneho prietoku ju aj tak nikto neuvidí.
Situácia sa diametrálne zmenila keď sa 3 hlavní organizátori prieskumu tejto jaskyne rozhodli, že musia prekopať do jaskyne druhý vchod vysoko vo svahu planiny, na mieste, kde sa podľa zamerania jaskyne podzemné priestory dostávajú najbližšie k povrchu. Trvalo to 7 rokov kopania, geofyzikálnych výskumov, pokusov a omylov, kým sa títo nadšenci prekopali v roku 2008 do priestorov stúpajúcej vetvy jaskyne. Bola to obrovská sláva a úspech, aký v Slovenskom krase nemá obdobu. Prieskum a výskum jaskyne mohol znova nabrať na intenzite. Nebolo potrebné podávať speleopotápačské výkony na hranici ľudských možností a pri každej akcii riskovať život.
Tým sa otvorila aj pre ostatných (suchých) jaskyniarov možnosť uvidieť tento zázrak prírody. Skutočnosť v mnohom prekonala moje predstavy, ktoré som o tejto jaskyni mal. Horný vchod viedol práve na jedno z najúžasnejších miest v podzemí Slovenska – k 31 m vysokému vodopádu. Vďaka dlhšiemu suchému obdobiu sme rozvodnený podzemný Skalistý potok dlho nevideli. Až čudný nástup zimy 2009/10 nás obdaril niekoľkými povodňami. Nemohli sme si nechať ujsť pohľad na tento rozvodnený vodopád.
Ako sa blížime k vodopádu stupňuje sa nielen hluk, ale jaskyňa akoby sa celá chvela. Zostúpime pod vodopád po fixných rebríkoch. Prietok je asi 100 l/s. Voda búši do dna siene s výkonom 30 kW. Chvíľku stojím v nemom údive nad silou prírody. Potom si sadám asi 10 m od vodopádu. Po pár minútach som úplne mokrý. Jaskyňa na mňa pôsobí ako nejaká prastará bytosť. Prihovára sa mi čudným nízkofrekvenčným reliktným jazykom, ktorý zablokuje bubienky a preniká mi priamo do duše. Vidinou sa prenášam do katedrály v Štítniku a počujem Idu Rapaičovú ako recituje Proglas. Skutočne ho recitovala? Veď tie staroslovienské akordy viac vychádzali z priestoru katedrály, ako z jej úst. Celé telo mi vibruje. Pocit rezonancie je dokonalý. Zmocňuje sa ma akýsi ošiaľ, jaskyňa ma vťahuje do svojho magického vnútra. Podvedome cítim, že to je smer, ktorý vedie na koniec cesty. Celý život chodím po tejto ceste tam a doteraz aj zase späť. Cesta a človek musia byť vyrovnaní protivníci, aby bola aspoň rovnaká šanca dôjsť až na koniec, alebo sa vrátiť. 30 kW je veľa. S tým nemáme šancu bojovať. Samovražda nie je cesta. Treba počkať, kým sa sily vyrovnajú a potom sa vydať na cestu.
Koniec zimy – topenie snehu. Jaskyňa stále žije svojím búrlivým životom. Výkon klesol na tretinu, túžba vydať sa na cestu dosahuje euforický vrchol a sú tu aj tí správni ľudia, s ktorými sa dá takáto exkurzia absolvovať. Vlastne skôr ako kráčať, budeme zlanovať vodopády a prebíjať sa nimi naspäť. Piati vyrážame v ústrety podzemnému kaňoningu, dúfame, že dnes nás čakajú len samé radosti. Úzkym horizontálnym meandrom sa presúvame k prvému „závojovému“ vodopádu. Závoj sa však dnes prejavuje ako stena vody. Tí, čo nemajú aspoň vodeodolné kombinézy, sú okamžite do nitky mokrí. Voda má asi 8 °C. Táto nádhera nás natoľko vyburcuje, že zimu ani nepociťujeme. Ďalší úsek je pomerne schodný. Postupujeme na dne až 70 m vysokého meandra cez početné kaskády a menšie vodopády. Steny sú pokryté bielymi nástrekovými koralitmi. Výkonné svetlo robí z týchto priestorov pastvu pre oči. Prichádzame do Prachovej siene. Korality sa zmenili na biely prach. Začína sa objavovať aj pekná kvapľová výzdoba. Väčšina kvapľov sú však unikáty. Prevláda tu rozstriekaná a rozprášená voda nad skvapom. Kríčkovité kvázi stalagmity tvorené zhlukom rozvetvených koralitov som u nás v žiadnej inej jaskyni nevidel. Videl som ich však vo Venezuele na konci jaskyne Charlesa Brewera na stolovej hore Churí. Tieto sú kalcitové, venezuelské sú tvorené opálom.
Komínujeme, traverzujeme, obliezame vodu, aby sme nevymieňali teplú vodu na tele za novú dávku studenej. Je to nádhera. Hluk postupne stúpa. Čaká nás ďalší vodopád. Je to druhý najväčší vodopád v jaskyni, vysoký takmer 20 m. Rebrík však nevedie priamo hlavným prúdom, takže by nemal byť problém ho vyliezť aj naspäť. Zlaňujeme, robíme kyvadlá, aby sme sa vyhli hlavnému prúdu. Celkom úspešne sa nám to darí. Vďaka atom-bordelu (niektorí si ho budú pamätať ešte z vojenskej služby) som stále pomerne suchý. Natieklo mi iba do gatí. Ďalší vodopád už taká sranda nie je. Je síce vysoký (alebo skôr hlboký) iba 10 m, ale povrazový rebrík je priamo v hlavnom prúde vody. Pri vyliezaní budeme musieť tento 3 kilowatový motor prekonať. Chvíľu zvažujeme, či vôbec pokračovať. Cesta však vedie ďalej. Sily sú stále vyrovnané treba ísť. V slovinskom Sušci by sme podobný vodopád asi skákali, tu je hĺbka vody iba do 1 m skočiť sa nedá. Škoda! Zlaníme štyria, posledný ostáva čakať nad vodopádom. Tu už sranda naozaj skončila a je potrebné, aby každý sám zvážil svoje sily. Odporúčam aby sa tí, čo nemajú nepremokavé kombinézy vrátili naspäť. Peter pôjde s nimi a zaistí ich zhora lanom pri výstupe po rebríku. Určite by radšej postupoval ďalej, ale bezpečnosť priateľov je prvoradá. Spolu so Štefanom pokračujeme do útrob planiny.
Postupne zlaníme ešte 3 väčšie vodopády, z ktorých posledný bude tuhý oriešok pri výstupe. Zlezieme množstvo perejí a menších stupňov. Utkvel mi v pamäti jeden asi 5 metrový skok, kde voda priteká sprava, akoby na list turbíny a odteká doľava. Napredujeme vo dvojici ďalej. Veľmi sa nezdržujme, lebo vieme, že na povrchu budeme túžobne očakávaní. Za takýchto podmienok, ešte v tejto časti jaskyne nikto nikdy nebol. Nevedno, ako to môže dopadnúť. O Pištových schopnostiach vôbec nepochybujem, mne však zdravotné problémy za posledný polrok hodne ubrali na sile. Silu mi však dodáva „geroičeskaja neulavimosť truda“ ako by napísal ruský klasik. Nie je to presne to isté čo ma ženie ďalej, ale podstata je rovnaká. Blížime sa k sifónu. Zastaví nás však hlboké jazero. Voda pri takomto prietoku vystúpila o niekoľko metrov a ďalej je potrebné plávať. Nemáme však plávacie vesty, musíme sa vrátiť.
Prichádzame k prvému vodopádu. Tu pocítime plný tlak vody. Rebrík je priamo v hlavnom prúde. Zapnem sa do istiaceho lana a kyvadlom sa prehupnem cez vodu k rebríku. Ten je však krátky. Visím na rukách a nedokážem vložiť nohy do priečok. Prúd vody ma na chvíľu ochromil. Topím sa, neviem dýchať, voda ma tlačí dole. Zaberiem z posledných síl a „vymakám“ niekoľko priečok na rukách. Som natiahnutý ako červík, preto sa mi stále nedarí stúpiť na rebrík. Spustím sa naspäť, odsadnem do lana a nechám chvíľu na seba pôsobiť prúd vody, kým sa neprispôsobím jeho rytmu. Žiadna hrubá sila, musím to spraviť ako Gionov António z vody, ktorý dokázal v rieke prekonať aj tie najdivokejšie prúdy. Splynul s vodou - stal sa jej prúdom, rieka ho prijala. Akoby som našiel vo vodopáde nejakú medzeru. Krátko zabojujem na hranici možného a na plný výkon zdolávam vodopád. Úžasný pocit. Moje skvelé nefajčiarske pľúca idú úplne na doraz. Postupne sa skľudňujem. Dýcham normálne, tep klesá. Vylieza ku mne Štefan. Viem, že sa mi podarilo niečo podobné, ako Antóniovi - splynul som s podzemnou riekou. Necítim už v nej žiadnu hrozbu. Zdá sa mi priateľská, primeraná. Cesta na koniec cesty sa mení na šťastný návrat.
Kaňoning je adrenlínová aktivita v nádhernom prírodnom prostredí, ktorá má priniesť ľuďom nielen radosť, ale aj podporiť ich odvahu a sebavedomie. So skúsenými vodcami je navyše primerane bezpečná. Jaskyniarsky kaňoning perspektívu nemá. Je to ťahanie čerta za nohu. Stačí drobná chyba, alebo prítomnosť človeka, ktorý precenil svoje sily, a veľká radosť sa môže zmeniť na veľký žiaľ. Jaskyniarstvo nie je adrenalínová záležitosť. Riziko pri prieskume jaskýň nie je samoúčelné a múdri jaskyniari sa ho snažia v maximálnej možnej miere eliminovať. Nielen technickými prostriedkami, ale často iba svojimi schopnosťami, skúsenosťami a zodpovednosťou. Návšteva rozvodneného Skalistého potoka výrazne posunula moje schopnosti a skúsenosť, aj keď musím priznať, že za cenu vystavenia sa extrémnemu riziku.
