Pretekár

Už ako malý chlapec sa chcel stať pretekárom. Fascinovali ho rýchle autá, o ktorých počúval v rádiu, neskôr ich fascinovane sledoval na obrazovke čiernobieleho televízora značky Tesla. Sníval o tom, aké by to bolo keby on šoféroval tú továrenskú Škodu 1000 na pretekoch. Joj to by bolo slávy, on by tie preteky vyhral s veľkým náskokom. Veď trate vedel naspamäť, vedel o každej nástrahe na trati, zákruty vyberal poslepiačky. Žiaľ ostalo len pri jeho sne. Jeho rodičia nemali peniaze navyše, boli radi, že sa môžu postarať o rodinu. A tak len ďalej sníval aké by to bolo. Postupom času si urobil vodičský preukaz a zamestnal sa v dopravnom podniku nášho hlavného mesta. Keď sa už nemohol stať pretekárom, tak aspoň šoféroval niečo veľké. Ikarus 280. Jeho prvá pracovná láska. Už pri nej skúšal rôzne predbiehacie manévre v uliciach nášho hlavného mesta, skúšal ako sa vychádza zo vzdušného tunela pomalšieho autobusu, aká je akcelerácia. Ale ako pribúdali rôčky jemu, starol aj jeho Ikarus. Jedného dňa sa museli rozlúčiť a on dostal do opatery nový Tambus. Hmm automatika.. Musel zmeniť svoje návyky z Ikarusu a prispôsobiť svôj štýl jazdy tomuto novému fáru. Počas svojej kariéry prešiel mnohými linkami. Vozil deti aj starých ľudí, študentov aj pracujúcich. Ale jemu išlo len o jedno. Stále túžil po pretekaní. A potom to konečne prišlo. Preradili ho na linku číslo 59. Spoj, pri ktorom ráno okolo pol ôsmej idú dva autobusy po sebe. V Rači krásna rovinka ako stvorená na predbiehanie. Štartová čiara križovatka na Vinohradoch.. Čo viac si môže priať.
 Červená. Pevne stískal volant v rukách. Jedným očkom kontroloval svôjho soka v druhom autobuse, druhým poškuľoval po semafore. Oranžová. Otáčky motora sa dvíhajú. Teraz to príde. Zelená.. Zošliapol plyn až na podlahu, pokúša sa získať výhodu na štarte. Ale jeho sok ma trošku novšiu Karosu na CNG. Karosa vyrazila dopredu ako zelený šíp. Avšak on sa nevzdáva. Má predsa výhodu prázdnejšieho autobusu a to, že ľahšie auto je rýchlejšie vie aj malé dieťa. Tambus sa zaradil za Karosu do vzduchového tunela. Postupne získaval na rýchlosti, šoféra začínal oblievať studený pot, adrenalín dosahoval svoje maximum. Teraz alebo nikdy. Smerovka doľava a ide sa na to. Áno! Už je pri kĺbe zeleného šípu. Šliape ešte viac na plyn, takmer nohou prerazil prehnitú podlahu. Ešte kúsok. Kúsok do cieľa. Na ďalšiu zástavku. Musí to vyjsť! Musí! Ešte kúsok a.. Áno! Predbehol ho. Ale zástavka je zrazu bližšie ako sa zdalo. Prudko na brzdy, ani smerovku nestihol vyhodiť. Ale je na nej prvý..
Podaktorí ľudia v autobuse popadali, zopár jedincom sa podarilo zachytiť o spolucestujúceho. "Somár jeden sprostý. A toto hovädo robí v MHD," šomrali ľudia. Ale jemu to nevadilo. On predsa vyhral.