
Nastupujem do autobusu, smer hlavná stanica kde sa stretávam s priateľmi než naberieme smer vinobranie Pezinok. Prisadnem si k páru s malým chlapcom a až vtedy si všimnem, že dospeláci majú skrivené tváre a niečo si navzájom vyčítajú. Autobus míňa cirkus, ktorý je rozložený neďaleko nášho domu a malý chlapec hovorí mužovi. „Paťo a ja som minule bol v cirkuse. Vieš ako tam bolo super? A ty by si nechcel ísť do cirkusu Paťo?" Paťo ho dobre, že neprepichne pohľadom. Prečo ho ten malý zasran otravuje. On predsa nie je jeho foter. „Ne, nechcem!" odpovedá mu rázne a v tom do toho zasahuje aj malého mama. „Buď už ticho dobre?" Malé chlapča nechápe, Paťo je stále nervózny a jeho mama len opakuje „Stačilo. Buď ticho."
Za chvíľu sa opäť hádajú, niečo si vyčítajú a hoc sa snažím radšej nepočúvať, nedá sa. Miestami sa pozriem von cez okno a popritom si prezriem aj to malé chlapča, ktoré nechápe čo sa deje. Očividne má Paťa rád, Paťo jeho ale nie. „Paťo a ja už viem aj počítať po anglicky" a vysúka zo seba zopár čísloviek v angličtine. Paťo ho ignoruje, príde mi to ako keby malého najradšej vyhodil z autobusu. V priebehu ďalšej výmeny názorov s malého mamou po sebe niečo štekajú, až to celé dospeje do bodu, kedy Paťo použije chlapča ako argument prečo. Mama sa ho nezastane, príde mi to ako keby sa ho ani zastať nechcela, prednejší jej je Paťo.
Blíži sa moja zastávka, vstávam a som rád, že tých dvoch nemusím počúvať. A je mi ľúto toho drobca, ktorý za nič nemohol. Ale aj tak vlastne mohol za všetko.