Nikdy som sa necítil byť taký šikovný ako v Amerike. Na diaľnici som dostal defekt. Príručka v priečinku spolujazdca pomerne dobre popisovala (alebo skôr ilustrovala) ako taký defekt treba opraviť. Prenasledovali ma však obavy, že prasknuté koleso dostanem od požičovne áut k náhrade. Po príchode do práce som sa teda spýtal Fiony, že čo mám robiť s defektom - či mi hrozia nejaké sankcie. Fiona začala vyšetrovať, že kde mám auto a či som volal opravárov a či mi už poskytli náhradné auto apod. Dosť bola vydesená, keď zistila, že som si to koleso vymenil na aute sám.
"Mal si volať servis, nech to urobia!" - chytala sa Fiona za hlavu. Zjavne by "skutočnému Amíkovi" nezišlo na um, aby si vymieňal koleso s defektom na aute. Fiona ma potom viacerým svojim kolegom predstavovala ako "človeka, ktorý opravil defekt", pričom ostatní uznanlivo kývali hlavami. Vzhľadom na svoje technické zručnosti som sa cítil ako jednooký kráľ medzi slepými.
Pre mňa bol však kráľom niekto úplne iný: v miestnosti sedel so mňou jeden programátor, ktorý robil na počítači od firmy Sun. Keďže dotyčný sa nestrihal ani neholil, nazýval som ho "Sandokan" podľa toho divocha z Malajzie. Sandokan používal najhorší textový editor na svete, ktorý sa volá "vi". Už v tom čase pred 10 rokmi mal ten editor 20 rokov, tak si spočítajte, koľko má teraz. Čo však s editorom "vi" robil Sandokan - to mi vyrazilo dych! V editori, v ktorom je problém posunúť kurzor o riadok nižšie (na myš zabudnite, šípka dole je tuším "J", hore zase "K"), som videl plynulo plávať písmenká zľava doprava, potom zase zhora dole, celé slová sa menili naraz a celý text sa krásne "upratoval". Sandokan sedel za klávesnicou ako klavírny virtuóz a búšil do nej naučené klávesové skratky tak, ako keď Mozart skladá svoj menuet. Zdá sa, že každý softvér sa dá ovládať, chce to iba cvik. Alebo Malajského tigra?
Cez víkend som vyrazil do Bostonu. Cesta trvala skoro dve hodiny, tak som sa pokúšal prepočítať spotrebu auta, keďže som vedel, koľko míľ prejdem na koľko galónov benzínu a koľko ma to vyjde v dolároch na spotrebu X litrov na 100 km v korunách. Tesne pred Bostonom som zistil, že už premieňam míle na koruny podľa oficiálneho kurzu NBS, tak som to vzdal a venoval sa riadeniu.
Boston na mňa pôsobil ako veľké stavenisko. Stále sa tam niečo stavalo - čím sa vysvetľovalo, že aj "Computer Museum", do ktorého som mal pôvodne namierené, je už prestavané na Múzeum Lega. Po chvíli váhania a premietania svojich detských spomienok so stavebnicami som si to napokon namieril do prírodovedného múzea. Cez víkend tam zjavne chodili rodiny s deťmi stráviť celý deň - v múzeu bola herňa pre deti, reštaurácia, ihrisko a kiná, takže o oddych aj zábavu bolo postarané. Musím však dodať, že nič z uvedeného nebolo "tradičné". Napr. na detskom ihrisku bola húpačka-prevažovačka určená pre rodiča s dieťaťom, pretože nebola upevnená v strede. Tým pádom dieťa mohlo vyvážiť rodiča, pretože malo väčšiu páku.
V múzeu sa dalo všetko "nahmatať". Bola tam Archimedova skrutka, ktorou niektorí menej chápaví návštevníci krútili v opačnom smere, takže sa im ani napriek Archimedovej genialite nepodarilo nabrať vodu. Zjavne nie je možné urobiť úplne každý vynález "blbuvzdorný". V múzeu bol aj obrovský zásobník s oceľovými guličkami, ktoré po jeho otvorení padali do veľkého priehľadného akvária, aby tak vytvorili Gaussovu krivku - presne podľa kresby na stene akvária. A bol tam aj biely kruh s čiernymi polkruhmi, na ktorom sa po roztočení objavili farebné kruhy - keby mi toto niekto rozprával, tak mu neuverím, takže asi Vám to sem píšem zbytočne ...
Boston mi pripomenul starú socialistickú učebnicu zemepisu, v ktorej bolo pod obrázkom Bostona napísané "chatrče chudobných ostro kontrastujú s luxusnými bytmi bohatých". Napriek ideologickému náboju to autor učebnice vystihol presne, aj keď pohľadnice z Bostonu s umne zvoleným uhlom expozície to nijako nepotvrdzujú.
((foto))
V Bostone ma lákala aj budova slávneho "emajtý" - Massachusetts Institute of Technology, ktorý je známy napr. aj vznikom hnutia "free software". Ani sám neviem, čo som od prehliadky MIT očakával. Ku môjmu veľkému sklamaniu tam nepobehoval žiaden šialený vedec s pokrikom "Heuréka!" - vlastne sa tam nedialo vôbec nič. Môžem sa teda pochváliť krátkou návštevou MIT, ale fakt som sa tam len vymočil a šiel ďalej.
Písať o Bostone a nespomenúť prístav - to je ako opísať Paríž bez Eiffelovky. Takže k prístavu asi toľko, že je to ešte väčšia nuda než MIT. Treba sa vyzbrojiť množstvom nízkych očakávaní a potom Vás môže čosi zaujať - napríklad: "Fíha! Lode v prístave?! Koho by to napadlo!" apod. V prístave je ešte pekné akvárium s množstvom tučniakov, čo určite osloví pravidelných rybárov a aj nadšencov Linuxu.
Z Bostona som sa vracal unavený, ale spokojný - také mesto predsa len treba vidieť.
Moje večery sa občas končili nejakým americkým filmom v televízii. Slovenské komerčné televízne stanice prerušujú film každú polhodinu, aby odvysielali cca 7 minút reklám. Stanica, ktorú som sledoval v Amerike, vysielala síce len 5-minútové reklamy, ale každých 10 minút. Reklamy však poskytovali výborný priestor na rýchlu večeru, sprchu, večernú hygienu, prezlek do pyžama a prípravu na zajtrajší deň, takže kým film skončil, bol som vďaka reklamám úplne vzorne zaľahnutý. Horšie bolo, že v americkej televízii je ťažké odlíšiť, kedy sa skončil film a kedy začala reklama - neexistuje žiadny audiovizuálny predel. Dokonca sa zámerne vyberajú do filmu také reklamy, ktorých herci sa podobajú na hercov z filmu. Divák potom chvíľu nechápe, prečo sa nejaká vedľajšia postavu odrazu tak presvedčivo rozhovorila o svojom pracom prášku. Až keď sa hlavný hrdina dlhšie neobjavuje a dej filmu začne podozrivo stagnovať, divák pochopí, že sa stal obeťou reklamy - ale to už je pevne rozhodnutý, že si ten prací prášok musí kúpiť, keďže s nim perie aj Bruce Willis.
(pokračovanie)
