Americké mestá na mňa pôsobili vždy veľmi zvláštnym dojmom: Európan má zrejme tendenciu hľadať to "historické jadro", ktoré dýcha dôležitosťou a duchom mesta. No a americké mestá také jadro nemajú. Uprosted New Yorku nenájdete žiadnu zrúcaninu hradu z 12. storočia, ktorú obliehali Turci a vypálili Husiti. Husiti o Amerike ešte nič netušili a Turci zase neboli dobrí moreplavci. To však neznamená, že v amerických mestách nie je čo vidieť.
V New Yorku som sa prešiel po slávnej Broadway. Náhlil som sa ako somár pol hodinu tam a pol hodinu naspäť (keďže parkovací lístok bol iba na hodinu), čo sa napokon ukázalo ako riadne blbý nápad. Ak nie ste zrovna fanúšikom obrovského množstva blikajúcich reklám, tak Vám bude stačiť prejsť si Broadway v aute štyridsiatkou a zážitok z toho bude fantastický. Navyše sa môžete vyhnúť postranným uličkám, v ktorých sa potulujú aj postranné úmysly.
Na Broadwayi ma dosť šokovala hlavne architektúra. Nie žeby som sa v tomto remesle nejako vyznal, ale postaviť dva vyblýskané mrakodrapy po oboch stranách chrámu v starobylom štýle si určite vyžadovalo veľkú mieru odvahy a neviazanosti. Kňaz v tom chráme musí denne vynaložiť obrovskú dávku námahy a úsilia, aby zdôraznil dôležitú úlohu duchovna v živote človeka, keďže majestátny chrám stojí v tieni dvoch supermoderných mrakodrapov.
V New Yorku ma najviac lákal známy mrakodrap Empire State Building - v tom čase už a ešte nebol najvyššou budovou v meste. Môžem sa pochváliť tým, že som na jeho vrchol vyšľapal peši. Bol tam totiž strašne dlhý rad na výťahy, takže som sa rýchlovýťahom vyviezol iba na 86. poschodie. S pribúdajúcimi poschodiami sa mrakodrap zužoval a tým sa znižoval aj počet výťahov. Rad na výťah na posledných 6 poschodí bol taký dlhý, že mnoho ľudí vyšľapalo na vrchol peši - a ja s nimi. Výhľad zhora je vždy pekný až neopísateľný, takže sa o to nebudem ani snažiť. To proste treba vidieť. Empire State Building postavili za zhruba rok a pol - čo ma dosť fascinovalo, pretože patrím k národu, ktorý svoje národné divadlo staval 25 rokov. Vysvetliť sa to dá jedine tak, že na novej budove SND pracovalo príliš málo indiánov. Alebo príliš veľa Slovákov?
New Yorská doprava je namiesto "zelenej vlny" riadená formou "zeleného prílivu". Názov som vymyslel počas pozorovania, ako na dvadsiatich semafóroch na rovnej ceste predo mňou súčasne naskakuje zelená. Keďže príliv prichádza - na rozdiel do vlny - naraz, zdalo sa mi to celkom priliehavé. Na rovných newyorských uliciach je zelený príliv veľmi efektný - či aj efektívny, to už neviem.
Z New Yorského parku "Liberty Island State Park" je veľmi dobrý výhľad na Manhattan a aj na Sochu slobody. Chvíľu som sochu pozoroval dúfajúc, že sa pohne ako vo filme Krotitela Duchov 2. Bohužiaľ, k ničomu takému nedošlo, tá socha tam stála nehybne ako socha. Škoda, že ešte nikoho nenapadlo natočiť film v štýle "Votrelec vs Predátor", v ktorom by americká Socha slobody bojovala s ruskou "Matka Vlasť volá". Možno by to bolo trochu nefér, pretože ruská socha je skoro dvakrát väčšia a má meč, ale nižšia výška môže byť aj výhodou, najmä ak uvážime, že americká socha má v rukách faklu. Keďže obe dve sochy sú sochy žien, mohol by celý súboj prebiehať v bahne.
((foto))
Na diaľnici v Brooklyne som sa kvôli chybnému odbočeniu potreboval otočiť, čo znamenalo zísť z diaľnice do samotného Brooklynu. Po vizuálnom zhodnotení situácie som sa radšej v aute zamkol predstierajúc neviditeľnosť. Posprejované domy, horiace sudy, plno smetí a "neformálni" černosi - človek sa prestane správať v duchu svojho politického presvedčenia a začne konať pudovo: rasizmus-nerasizmus. Bronx mi trochu pripomenul sídliská z Petržalky, iba tie domy boli o dosť väčšie a z tehál. Zo štvrtí New Yorku boli určite najkrajšie časti v Essexe s peknými rodinnými domami a kľudnými ulicami.
Spomínam si aj na svoju prvú návštevu New Yorku, keď sme ulice brázdili spolu s mojim kolegom na požičanom Buicku. Ani za svet som vtedy nevedel v príručke nájsť, kde sa na tom aute rozsvecujú svetlá, čo bolo dosť nepríjemné, lebo sme potrebovali prejsť cez "Holland Tunnel". Našťastie, keď sme vošli do tunela, svetlá sa samé rozsvietili a bolo po probléme. Väčšina ovládacích gombíkov v Buicku bola určených na nastavovanie polohy vodičovho a spolujazdcovho kresla, takže na iné "drobnosti" už konštruktérom neostal priestor.
V Salt Lake City mi zase požičali dosť veľké auto zaradené v podradnej kategórii "small car". Zvyknutý z domu na Felíciu som premýšľal nad tým, ako asi vyzerá auto z kategórie "big car". Potom vedľa mňa na semafóroch zastalo jedno koleso, ktoré spolu so svojimi ďalšími troma kamarátmi patrili k jednému autu, čím mi jasne demonštrovali, čo je v USA veľké a čo malé. V okolí Salt Lake City zvyklo napadať dosť veľa snehu, takže mnohí ľudia tam jazdili na takých polo-náklaďákoch.
Z New Yorku som zámerne nešiel po diaľnici, ale cestou po pobreží. Vzhľadom na nekončiaci pás nákupných stredísk a hypermarketov som ju nazval "Obchodná" - obchody vo veľkosti petržalského Tesca sa ťahali jeden vedľa druhého po ceste dlhej aspoň 10 kilometrov! V štáte Connecticut som sa už napojil na diaľnicu, ktorá bola z oboch strán obklopená lesom. Človek by sa v tom lese aj bál, keby cez les neviedla tá diaľnica. Dokonca aj v mieste, v ktorom podľa mapy prechádzala diaľnica stredom mesta (Danbury), bol z oboch strán dosť hustý les kde-tu preťatý výjazdom z diaľnice. Nechápal som, kde je vlastne to mesto.
Cestovať mimo diaľnice cez vidiek je v Connecticute celkom príjemné. Viacero domov stálo úplne osamote kdesi uprostred lesa alebo na čistinke. Ako som pozoroval krajinu z okna auta, postupne sa domy zahusťovali, vznikali skupinky domčekov, malé uličky, veľké ulice - a až keď hustota obydlí dosiahla istý stupeň, ktosi zapichol do zeme ceduľu s názvom obce. U nás je ceduľa s názvom obce oveľa silnejšou autoritou: pred ňou zväčša žiadne domy nebývajú, zatiaľ čo za ňou je to riadne prepchaté.
(pokračovanie)
