Keď som odchádzal z práce, tak mi kolegovia radili, aby sme leteli "pomaly a nízko". Mne sa však zdá, že v lietadle nad Atlantikom pôsobí akákoľvek opatrnosť dosť zúfalo. Človek musí len zabudnúť na to, že letí 10 kilometrov nad studeným oceánom rýchlosťou 1.000 km/h. V lietadle sa preto vždy venujem obľúbenej zábave: naliať sa nápojmi a potom chodiť často na záchod. Človek by povedal, že takýto druh zábavy intelektuála na 11 hodín nezaujme, ale keď posadíte intelektuála do priestoru, v ktorom sa nevie ani pohnúť, začnú sa nároky na zábavu prudko znižovať. Táto hra má aj svoje napínavé momenty: napríklad treba vystihnúť, kedy sa končia filmy v lietadlovom kine, pretože po skončení filmu sa pred záchodmi utvorí rad a intelektuál plný nápojov začne mať nedôstojné nápady.
Po prílete na letisko vo Washingtone ma čakala vstupná kontrola. Tlstá černoška za okienkom pre mňa predstavovala tvrdý prekladateľský oriešok. Tak som na jej prvú otázku odpovedal "Yes", na druhú "No", na čo ma poslala do špeciálnej miestnosti, v ktorej mi došlo, že to nebol oriešok ale orech. V miestnosti sedelo len pár Kurdov a ja. Dotyčný "custom officer" bol však chudý beloch, takže ma čoskoro pustil na slobodu, aj keď tlstá černoška na mňa ešte chvíľu zazerala. Dodnes neviem, čo som jej svojim "yes" a "no" vlastne natáral.
Vďaka 4-hodinovému zdržaniu už vo Viedni mi ušlo lietadlo z Washingtonu do New Yorku, takže mi letecká spoločnosť ponúkla noc v hoteli vo Washingtone. Skoro ráno som teda vyrazil požičaným autom pozrieť si Washington ešte pred odletom lietadla.
Washington sa mi páčil. Zaujalo ma hlavne "National Air and Space Museum", kde sa vedľa amerických Pershingov týčili hrdé ruské SS-20, až mi prišlo ľúto konca studenej vojny. Výlet po Washingtone som uzavrel menším incidentom s FBI pri mojom pokuse vycúvať z kruhového objazdu pred Bielym domom. Krátkym zatrúbením ma upozornil vodič jedného zo zaparkovaných vozidiel, že to nie je dobrý nápad. Šoférov spolujazdec bol rovnako vyobliekaný do saka a kravaty, z čoho bolo zrejmé, že právomoci tohto šoféra nekončia trúbením a svojvoľne som sa rozhodol zobrať do úvahy jeho odporúčania.
Letecká spoločnosť si zaumienila prepraviť ma z Washingtonu do New Yorku vrtuľovým lietadlom (tuším nejaký "oceľový orol" alebo také niečo). Na sedadlo pri núdzovom východe si sadol tak tlstý Američan, že sme lietadlo museli na opačnej strane vyvažovať, aby sa udržalo v rovnováhe. Sedadlo pri núdzovom východe bolo však jediné, ktoré dokázalo tak objemnú masu sadla poňať, pretože v rade pred ním jedno sedadlo chýbalo - zrejme práve kvôli núdzovému východu. Obsadením tohto strategického sedadla takouto masou sa však poprel skutočný význam núdzového východu - cez kopu sadla by sa proste nikto neprebrodil. Vtedy som pochopil, prečo všetky návody na chudnutie idú z Ameriky a hlavne aj to, pre koho sú určené. A aj to, že nefungujú.
((foto))
Požičovňa na Kennedyho letisku mi požičala vcelku švihácke auto (vraj typ "economy"), takže z New Yorku som sa odviezol pekných pár stovák kilometrov až do Southingtonu v štáte Connecticut, kde ma už čakala malá izba v malom moteli. Až keď mi nosič batožiny už pomerne podrobne opisoval funkcie diaľkového ovládača na televízor, došlo mi, že bez sprepitného neodíde. Nechcel som vyzerať ako škrob, tak som mu gestom uhlo-baróna hodil štvrťdolár. Neskôr mi ktosi povedal, že základ je dolár a pri tej mojej batožine by to mohli byť aj dva. Tým sa vysvetlilo, prečo ma "Štvrťdolár" (tak som ho odvtedy volal) počas môjho pobytu ukazoval svojim kamarátom ako nejakú kuriozitu. Spočiatku som sa Štvrťdolára aj bál, pretože bol odo mňa o hlavu vyšší, ale trochu sa podobal na Bélu Bugára, čo v sebe nieslo závan domova s nádychom ľahkej irónie.
Na druhý deň ráno som vyrazil do istej americkej firmy, v ktorej už na mňa čakala Fiona - moja spolupracovníčka počas môjho pobytu v USA. S Fionou sme si navzájom budovali slovnú zásobu - napríklad každý deň ma podľa mojich pokynov zdravila zvučným slovenským "Dobré ráno", čo sme z pohľadu výslovnosti za tie dva týždne tak vylepšili, že by jej rozumela aj tlstá černoška na pasovej kontrole v Bratislave.
Jedného dňa mi Fiona predstavila chlapíka, ktorý bol hrdý na svojich starých rodičov zo Slovenska. Tak sme sa dali do reči a pozval ma aj na obed do reštaurácie. Po obede mi povedal, že sa ešte ide pozrieť za svojimi kamarátmi a že nemám na neho čakať, tak som naštartoval svoje auto z požičovne a vrátil sa do firmy. O hodinu prišla za mňou Fiona a opatrne sa ma spýtala, že či sme sa s tým chlapom nepohádali a že prečo musel prísť do firmy taxíkom. Situáciu sme napokon pomenovali ako "communication issue". Dosť ma to mrzelo, lebo to vyzeralo tak, že som sa nažral, počkal, kým on zaplatí a potom mu frnkol preč. Upokojovalo ma iba to, že sme to pomenovali "komunikejšn išju" a nie "sebecká sviňa".
Okrem Fiony ma počas pracovných dní sprevádzal aj jeden Ind, ktorý strašne smrdel. Jedného dňa som však prišiel aj na to, že prečo: po zjedení jedného veľmi chutného pudingu z firemného automatu som prdel a smrdel presne tak ako ten Ind. Odvtedy mi pripadal taký bližší a aj ten smrad ako keby zmizol - možno to však bolo pravidelnou konzumáciou chutného pudingu z firemného automatu.
(pokračovanie ...)
