Nasadli sme do "Sklenaříkovej" a o dve a pol hodiny neskôr sme sa viezli vláčikom bez šoféra z terminálu letiska Orly smer mesto.
Zvyčajne sa nesmierne teším od chvíle, keď vystupujem z lietadla na novom mieste. Pripravená nasávať všetko nové. Paríž však akoby váhal, ako ma okúzliť. Ak nepočítam Prahu a Viedeň, bolo to prvé veľkomesto, ktoré som navštívila a asi som podvedome čakala, že budem unesená. Lepšie pomenovanie pre môj vtedajší pocit boli skôr nesmelé rozpaky.
"Jéééj, tam je!" videla som len kúsok čnejúci spoza domu, ale až keď som ju uzrela, skutočne som si uvedomila, že som tu. Dovtedy mi prišiel Paríž ako väčšia Praha. Namiesto tried bulváry, ale nič špeciálne. Až Eiffelovka ma presvedčila. Čakali sme na prechode a ja som sa smiala, poskakovala a výskala pri pohľade na blikajúci kúsok nad strechou. Sestra sa smiala zas na mne. :) Pôvodný zámer obísť pár blokov v okolí hotelu blízko Montparnasse Tour sa razom zvrtol v dvojhodinovú večernú prechádzku k Eiffelovke a späť. Štrádovali sme si to prázdnymi bulvármi, opantaná radostným pocitom som sa rozhliadala. Zamrzla som až pri pohľade na telo prikryté igelitom, ležiace uprostred chodníka na kovovej mreži. Sestra mi stisla ruku. Vzápätí nám odľahlo, keď sa chlapík so zamrmlaním otočil na druhý bok a spal nad vetracou šachtou metra ďalej. Súdiac, že tým sa naša prechádzka pre dnes končí, sme pridali do kroku a vrátili sa do hotela.
Ráno sme sa vydali smerom cez Luxemburské záhrady ku Notre Dame. Cestou som si dala svoju prvú pravú francúzsku bagetu. Čestne priznávam, že voči slimákom a podobným lahôdkam prechovávam natoľko silné predsudky, že som fakticky v Paríži zatiaľ vždy vyžila na bagetách a crepes. Vráťme sa však k Notre Dame, tri postavičky na priečelí a stovky turistov na námestí pred chrámom samozrejme nechýbali. Pri druhej návšteve Paríža som si vyšlápla aj na jednu z veží a vo februárovej zime si v rámci možností vychutnala 360° výhľad.
(panoráma sa dá rozkliknúť)
Pokračovanie okolo Centre Pompidou...
...Forum des Halles...
...cez Louvre...
...a jeho záhrady až na Place de la Concorde.
Champs Elysees vyzerali tak plno, že sme radšej isli k Víťaznému oblúku jednu zastávku metrom.
Opäť vyhliadka, tentoraz už s lepším počasím.
Keď chodíte po meste a v hlave vám hrá akordeón, máte pocit, že vám chýba len jedna vec. Baretka. To aby ste zapadli medzi všetky tie šarmantne zladené dámy alebo hráčov petanque.
Basilique de St. Denis, niekdajšia hrobka francúzskych kráľov, je v odľahlejšej časti mesta. Je to jeden z prvých gotických chrámov a bol vzorom mnohým iným církevným stavbám vo Francúzsku.
Bazilika bez turistov poskytuje útočisko pred plnými ulicami v okolí hlavných pamätihodností. Za pekného počasia sa na stenách objavujú obrazce z mozaikových okien. Mňa upútal drevený organ...
...a kľačiaci kráľ...
Kontrast s historickými časťami mesta tvorí štvrť je La Defense. Hoci je to miesto plné skla, betónu a ostrých hrán, pôsobí na mňa príjemne, ba až inšpirujúco. Rozľahlý priestor, uprostred neho klasický kolotoč s drevennými koníkmi a červenou strieškou s pozlátenými ornamentami na obrube. Stáť v "Kocke" na línii ruže a pozerať na starý víťazný oblúk je veľkolepé. Inštalácia skiel na ploche vnútri Kocky sa pre nás stane javiskom improvizovaného ľudského kaleidoskopu.
Na dlhšie vzdialenosti sa presúvame vždy metrom. Kachličky na stenách v sieti chodieb sa menia podľa staníc. Na Blanche si pri pohľade na automat portrétových fotiek spomeniem na Améliu z Montmartru. Veru, mohli by sme skúsiť nájsť tú kaviareň z filmu, bola by to pre mňa pekná spomienka, ak by som ju navštívila. Prepletáme sa uličkami až ku románsko-byzantskému Sacre Coeur.
Pouliční muzikanti a herci na schodoch pred bazilikou neodmysliteľne patria ku Montmartru a jeho kultúre dýchajúcej z ulíc. Dobrá nálada sa nesie divákmi. Niektorí spievajú so spevákom, trochu nižšie sa ozývajú salvy smiechu pri predstavení klauna.
Schádzame jednou z uličiek smerom k Moulin Rouge a zalezieme na mojito do kaviarne na rohu. Zapadnutá v boxe pozerám na obrovský nástenný plagát Amélie: "Aha, aj s podpisom Audrey." Ešte chvíľu mi trvá, než si uvedomím kde sedíme. Sestra si to uvedomila asi o tri milisekundy skôr, tak na seba pozrieme, s úsmevom naraz povieme "Cafe des 2 Moulins" a cucneme si z mojita. Lepšie to ani vypáliť nemohlo.
P.s. Vie mi niekto vysvetliť, ako je dočerta možné, že som bola v Paríži už dvakrát a zatiaľ ani raz na Eiffelovke? :)
