Malá rada

Do trolejbusu nastúpi babička v čiernom kabáte s elegantnou brošňou na chlpatej baranici. Dvere sa hneď za ňou zatvoria a trolejbus sa prudko pohne vpred. Zdvihnuté obočie tejto dámy v rokoch prezrádza, že si moc neverí, ale zároveň praje, aby nespadla, kým dôjde k prázdnemu sedadlu vzdialeného dva metre od nej. Prepletá nôžkami ostošesť a rozpaženými rukami sa snaží udržať rovnováhu počas zrýchlenia vozu.  Konečne si sadá na vytúžené voľné miesto a s úľavou si trochu hlasnejšie vydýchne.  Deduško sediaci na sedadle pred ňou sa otočí dozadu a mávne rukou. No čo, aspoň ste si pobehli, a s úsmevom sa otočí naspäť. Keď budem nabudúce niečo robiť s myšlienkou, aby som nezakopla, či nespadla, asi si miesto obáv len poviem: no čo, aspoň si pobehnem, a svet bude opäť krajší a jednoduchší.

Radka Jašová Bloger

Odoberať blogera Odber aktívny