Rheka má povinnosť ťažko pracovať
Rheka s rodinou žijú v indickej dedinke Naddi. Má 33 rokov a dve deti, syna Rishaba a dcéru Tanu. Tanu má len trinásť rokov, no už sa plne podieľa na chode domácnosti, tak ako aj jej matka pred dvadsiatimi rokmi. Rhekin manžel, Kamlesh, je pastier. Niekoľko mesiacov ročne strávi mimo domova. Túto sezónu však ostal doma a pracuje ako vodič dodávky. Odchádza skoro ráno a vracia sa až večer, za tmy. Keď u nich večeriame, Rheka nikdy neje s nami. S jedlom čaká vždy na manžela, často až do neskorých nočných hodín a navečeria sa až s ním. Dnes však Kamlesh ostal doma, a tak večeriame všetci spolu. Kým Rheka pripravuje jedlo, Kamlesh sedí v predsieni a odtiaľ s nami komunikuje. Je pre nás zvláštne, že nesedí pri nás. Po chvíli naveľa vojde do kuchyne a sadne si k ohňu. Rozprávame sa o jeho ťažkej práci. Otočím pohľad na Rheku, čupiacu pri vedre s vodou a umývajúcu riady: „Veď aj Rheka veľa pracuje,“ poviem a chcem dodať, že starostlivosť o zvieratá a celú domácnosť ju zamestnajú na celý deň. Kamlesh mi bez zaváhania skočí do reči a vážne povie: „To je jej povinnosť“. Rheka sa len pousmeje a pokračuje vo svojej činnosti. V kuchyni nastane ticho. Chvíľu mi trvá, kým si preložím všetky významy tejto zdanlivo jednoduchej vety.
Reena nepozná svoje práva
Trochu iná realita sa nám ponúka o 120 kilometrov južnejšie, v Haryane. V obrovskom tábore pri skládke odpadov tu žijú migranti, s ktorými nezisková organizácia, v ktorej stážujem, tiež spolupracuje. Títo ľudia sa živia zberom odpadkov, ich triedením a následným predajom do zberu. Spôsob života ich stavia na samé dno spoločenského rebríčka. Rodia sa, vyrastajú a žijú v smrade a špine.
Reena má 16 rokov a pochádza z Radžastanu, tak ako celá komunita, ktorá žije v tábore. Jej príbytkom je stan postavený z bambusových kmeňov a plastových plachiet. Reena sa pred rokom vydala za dvanásťročného chlapca. Čakali spolu dieťa. Nevie čítať, nikdy totiž nechodila do školy. Jej otec je alkoholik, Reena vždy zarábala pre rodinu. Ona, ani jej dcéra nemajú žiadny identifikačný doklad, žijú na ilegálne okupovanej pôde a nemajú teda ani legitímnu adresu. Jej noha nikdy nevkročí na políciu či do nemocnice. Má totiž strach, že by tam odhalili, že sa vydala a porodila dieťa ako neplnoletá.
Tábor je Reeniným svetom a vždy bude. Je veľmi málo pravdepodobné, že sa niekedy dostane za jeho hrubé múry. O jej osude rozhodla rodina. Reena už nedostane možnosť zvoliť si inú cestu. Ani nevie, že taká možnosť niekde existuje. Nepozná svoje práva, iba povinnosti.
Narodenie dievčatka – veľké bremeno
Nerovnosť medzi mužmi a ženami je v Indii celospoločenským problémom. Je prítomná vo všetkých sférach života. Má zásadný vplyv na zdravotný stav, prístup k vzdelaniu, ekonomické postavenie žien, aj na slobodu v rozhodovaní o sebe samej. Má rôzne podoby, ktoré ovplyvňujú životy ľudí vo väčšej či menšej miere. Či je to Rheka zahaľujúca si tvár, uhýbajúc pohľadom pri každom okoloidúcom mužovi, alebo Reena, ktorá nemala detstvo a príliš skoro sa stala živiteľkou rodiny či dokonca matkou. Obe však dostali možnosť narodiť sa, možnosť ktorá bola miliónom ďalších odobraná.
Nebolo tomu tak vždy. V staroveku sa krajina tešila rovnému postaveniu oboch pohlaví. Ženy boli vzdelané, vydávali sa v dospelom veku a dokonca si ženíchov vyberali samé. Až stredovek priniesol zhoršenie ich postavenia. Detské sobáše, zákaz vydaja vdov, zabíjanie novonarodených dievčat, upaľovanie vdov (sati) a iné praktiky a rituály sa stali súčasťou života niektorých komunít.
Mnohé z týchto zvyklostí už úplne zanikli, zákony ich zakazujú a je veľmi málo pravdepodobné, že sú v niektorých komunitách ešte praktizované. Iné sú stále vo väčšej či menšej miere živé. Jedným z takých príkladov je dowry – prevod peňazí či iného rodinného bohatstva pri vydaji dcéry jej budúcemu manželovi alebo jeho rodinne. Nevesta za svoj vydaj platí. Hodnota platby má často vplyv na zaobchádzanie rodiny ženícha so ženou. Napriek tomu, že táto zvyklosť je v Indii od roku 1961 zakázaná, v niektorých oblastiach sa stále ilegálne praktizuje.
V kombinácii s chudobou je narodenie dievčatka pre rodinu veľkým bremenom a v takých prípadoch prichádza na rad zabíjanie novorodencov či nenarodenných plodov. Na stenách gynekologických oddelení preto visia nápisy o zákaze podávania informácie o pohlaví plodu pred narodením.
Boj za rovnosť žien a mužov
Rodová nerovnosť je jednou z najčastejšie diskutovaných tém v krajine. Hovoria o nej politici, bollywoodske hviezdy angažujúce sa v rôznych mediálnych kampaniach alebo prosté ženy z vidieka objavujúce silu a intenzitu svojho vlastného hlasu, ktorý nikdy predtým nepočuli.
Video Kalki Koechlin s názvom Rape: It's your fault odkazuje na zaobchádzanie so ženami v Indii. Ďalšou kampaňou, kde sa Kalki angažuje, je fotografická kampaň s názvom India needs feminism. Jej cieľom je zdvihnúť povedomie o rodových otázkach. Okrem Kalki sa do kampane zapojilo ďalších štyridsaťpäť mužov aj žien, ktorých odkazy na bielych hárkoch papiera sa dotýkajú takmer každej otázky – od zabíjania novonarodených dievčat až po slobodu kráčať bez strachu po ulici.
Gulabi alebo Ružový gang je skupina žien, ktoré nosia ružové sári a bambusovú palicu, tradičný indický nástroj sebaobrany. Na čele so zakladateľkou Sampat Pal Devi bojujú za spravodlivosť a práva pre znevýhodné vrstvy spoločnosti, najmä ženy. Sampat Pal je sama jednoduchou ženou. Pochádza z chudobných pomerov, ale uvedomuje si, že rovnosť oboch pohlaví bude prínosná pre celú spoločnosť.
Na festivale Jeden svet v rámci sekcie Ženské svety uvedieme dva filmy z indického prostredia. Jedným z nich bude aj film s názvom Gulabi Gang, práve o spomínanej Sampat Pal a jej Ružovom gangu.
Lenka Sulíková (dobrovoľníčka festivalu Jeden svet)
