Keď skončila éra komunizmu v bývalom Československu štrnganím kľúčov na námestiach miest, mala som len tri roky. Všetko, čo o totalite u nás viem, je z kníh, z rozprávania tých, ktorí ju zažili, či z filmov. A vďaka dvom týždňom návštev u disidentov na Kube mám už aj vlastnú skúsenosť. Krátku, ale o to intenzívnejšiu.
Turistky na Kube
Strávime na Kube dva týždne. Budeme sa stretávať s mladými ľuďmi v miestnych baroch a piť s nimi mojito, či tancovať salsu. Aspoň tri razy sa pôjdeme slniť na pláž. Nie však na tú v najznámejšom kubánskom letovisku Varadero. Nemáme ju po ceste a navyše tam chodia dovolenkovať západní turisti, ktorí, zatvorení v rezortoch, nikdy neuvidia ozajstnú Kubu. Avšak tým, že si zaplatia drahý hotel a minú počas svojej dovolenky značný obnos konvertibilných pesos (kubánska mena pre turistov, pozn. autorky), podporia režim Castrovcov. Ďalej si zájdeme do pravých turistických reštaurácií, aj do Múzea revolúcie v Havane.
A dáme si voňavú, čerstvo upraženú kávu na Plaza de Vieja v starej časti hlavného mesta. Prišli sme však aj s iným cieľom, než si len užiť kubánske turistické radosti. Radi by sme videli aktivity disidentov, ktoré podporuje organizácia Človek v ohrození.
Tajné – tajný – tajná
Kráčam ulicami Havany a nečudujem sa, že ľudia stoja celé dni v radoch na potraviny. O tom som počula. Prekvapuje ma fakt, že nečakajú na dovozové pomaranče, ako tomu bolo pred rokom ’89 u nás. Kubánci čakajú na chlieb, vajíčka, ryžu. Čakajú na základné potraviny! Z okienok predávajú miestni podnikatelia pizzu. Chlebové cesto s kečupom a syrom. Žiadna mozzarela to nie je. Na ostrov sa nedostane - kvôli embargu a nelichotivým vzťahom kubánskej garnitúry s takmer celým zvyškom sveta.
V ďalšej odľahlej časti hľadám svetoznámu blogerku Yoani Sánchez. Sídlisko je plné vysokých panelákov, medzi nimi v sobotu dopoludnia Kubánci upratujú. Na každom rohu stoja policajti. Alebo ich nie je až tak veľa, len sa mi to zdá, lebo u nás ich takmer vôbec nevídam? Taxikárovi hovoríme, že ideme na trh, ktorý je kúsok od Yoaninho domu. Keď dorazíme na miesto a trh je zatvorený, tvárime sa pred taxikárom, že sa tu chceme aspoň poprechádzať. “Ale veď tu nič nie je!” tvrdí nám. Nevadí, chce sa nám chodiť. Odišiel. Uf! Naozaj si musíte neustále vymýšľať, aby ste nemali zbytočné problémy?
Niektorí kubánski disidenti to tak nerobia. O Yoani a jej blogu Generación Y o živote na “Ostrove slobody” vedia vo svete i doma. Napriek tomu, keď nám pri káve rozpráva o tom, ako organizuje blogovacie semináre vo svojom havanskom byte, popisuje tajný, závesný systém na projektor. Čo všetko na tomto ostrove je ešte tajné?
Dáta v počítačoch ľudskoprávnych aktivistov sú tajné, kým ich nenájde polícia (ktorá ich hľadá pravidelne). Tajní agenti sú naozaj tajní. Tajné sú aj informácie o tom, aká je naozaj kvalita kubánskeho školstva a zdravotníctva. Niektorí miestni stále tvrdia, že výborná. Iní si už trúfajú o tom pochybovať.
Život v neslobode
Ak niečo utajujeme, nie sme slobodní. Ak sa môžeme najesť len vtedy, keď vystojíme rad na chlieb, tiež nie sme slobodní. Ani vtedy, keď musíme svoje aktivity ukrývať pred ľuďmi.
Kubánci nie sú slobodní, lebo polícia je všade nie preto, aby ich chránila, ale preto, aby kontrolovala. Nemôžu slobodne vyjadriť, čo si myslia o kvalite školstva. Ba dokonca, nemôžu o tom ani slobodne premýšľať. V školách ich učia o zákerných amerických imperialistoch, rovnakú propagandu nájdete vo všetkých štátnych novinách (oficiálne v krajine ani iné ako štátne noviny nevychádzajú), aj vo filme v kine. Príbeh rozpráva o kapele, ktorá chce ísť vystupovať do Ameriky, ale režim ju napokon presvedčí, že bude lepšie, keď bude slávna na Kube. Celá kinosála sa smeje na tom, akí sú tí Američania “zlí”.
Mnohí Kubánci nie sú slobodní, lebo žijú z 20 EUR na mesiac. Donedávna mnohí nemohli vlastniť pasy. Nedokázali ich zaplatiť alebo im skrátka neboli vydané.
Život po Zamatovej revolúcii
Stačilo! Povedali sme si v novembri 89. Chceli sme sa mať lepšie. Chceli sme mať možnosti, chceli sme sa k veciam vyjadrovať bez toho, aby sme boli prenasledovaní. Chceli sme sledovať aj iné správy v televízii a novinách, než len tie tvorené komunistickou stranou. Chceli sme si voliť spomedzi viacerých politických strán. To všetko dnes aj vďaka Zamatovej revolúcii máme.
O tom, či máme demokraciu a čo to demokracia vlastne je, by sme mohli viesť dlhé filozofické debaty. Isté je, že viac ako v akejsi ideálnej demokracii, žijeme vo svete riadenom trhom, ktorý možno nie je slobodnejší pre každého. Staršie generácie budú namietať, že dnes nemáme istoty v podobe štátnych bytov a istej práce. O propagandu sa nestará komunistická strana, ale napríklad výrobcovia z farmaceutického priemyslu. Môže sa zdať, že sme manipulovaní, niekedy ani nevieme, kým. Korupcia, netransparentnosť, obchody, ktoré nedávajú zmysel a oberajú bežných ľudí nie len o ilúzie o spravodlivom fungovaní sveta – to všetko je dnes súčasťou života na Slovensku.
Napriek tomu, na individuálnej úrovni sa môžeme slobodne rozhodovať. Aj pre alternatívne spôsoby života. Aj pre vyjadrenie vlastných názorov. Môžeme byť občiansky aktívni a o slobodu sa zaslúžiť. Pokojne len podpísaním petície…
Už 15. ročník filmového festivalu Jeden svet bude o téme slobody. Vo viac ako 60 dokumentoch zo zahraničnej a domácej produkcie sa vrátime do čias totality, zavedieme vás do neslobodných oblastí súčasného sveta, do ženských svetov, ale aj za experimentmi so slobodou, ku ktorým sa odhodlávajú sami filmoví tvorcovia. Zameriame sa aj na nové počiny slovenskej dokumentárnej tvorby o aktuálnych problémoch, či o extrémizme. Pripravili sme zaujímavé i inšpirujúce diskusie a sprievodné podujatia.
Rezervujte si termín 20. - 25. november 2014. Po festivale v Bratislave budú prebiehať regionálne festivaly vo viac ako tridsiatich mestách po celom Slovensku.
Magdaléna Vaculčiaková (PR manažérka festivalu Jeden svet)
