Postmodernisti si mýlia sezónu s fazónou a pletú si slobodu so svojvôľou. Je to typické pre liberalistov, individulistov, ktorí sú často poznačení Nietzche-ovským “keby existoval Boh, tak to prečo nie som ja”. Je síce všetko dovolené, avšak nie všetko osoží. Iný zas tvrdia, že sloboda neexistuje, pretože človek je determinovaný, obmedzený spoločnosťou, jej pravidlami, zákonmi. Nemôže slobodne konať. Zástancovia ďaľšieho prúdu zas chápu slobodu ako niečo neutrálne, niečo medzi dobrom a zlom, ktoré sú v pomere “fifty-fifty” vo svete a tieto podmieňujú naše konanie, správanie, slobodu. Ale ani títo nemajú úplnú pravdu. Či v encyklike Veritatis Splendor nájdeme to, čo píše aj Rahner, že máme väčšiu šancu na dobro ako na zlo.
Je pravdou, že určitá determinovanosť je badateľná v živote človeka, ale to nie je determinizmus v liberalistickom ponímaní. Človek je stvorením, nie Bohom, má obmedzené konanie, miesto existencie, to však neznamená že nie je slobodný. Je pravdou, že nemáme celkom pod kontrolou náš život, zdravie, vzťahy. Existujú tiež určité pravidlá, normy správania sa i v spoločnosti. Žijeme, konáme v určitom priestore a toto neurčil človek. Niekde sa narodíme, niekde musíme zomrieť. Avšak tieto hranice nás aj chránia a oslobodzujú, dávajú slobodu. V tejto slobode možem takto a toľko urobiť. Táto tzv. "obmedzenosť, determinovanosť" nie je v pravom slova zmysle uzatvorená. Existuje tu aj vnútorná transcendentná “dynamika”, určitý vnútorný pohyb, zmena, skrze ktorého reagujeme a chováme sa na podnety okolia, niečo čo nás prekračuje. Toto“ďalejvykročenie”, naše rozhodovanie, myslenie pokračuje ďalej, dennodenne – je to Transcendentná, Božia dynamika. Augustín hovorí, že v nás existuje určitá nespokojnosť, túžba po dobre, láske, rovnováhe a táto túžba a jej smerovanie závisí od nás. Táto dynamika v nás existuje.
Spod inštinktov a pudov nie je ospravedlnenie pre zvieratá, preto nie sú ani zodpovední za svoje konania. Nemá svoje “ja”. Človek však je zodpovedný. Vie riadiť a usmerňovať svoje pudy, inštinkty ktoré ho podmieneňujú z vonkajšieho prostredia. Je to len empirická súčasť jeho bytia, ale vnútorné “ja” je slobodné – transcendentné “ja”, tam sa môže v slobode rozhodnúť. Konanie je ovplyvniteľné nielen vonkajším prostredím ale aj vnútorným svedomím, ktorý nespadá pod vonkajšiu ovplyvniteľnosť, je slobodné. V evanjeliu sa píše o podobenstve, kde na poli pracujú dve ženy, kde jedna bude vzatá a druhá nie. Prečo? Pretože, každý dostáva rovnaké podmienky ale naše vnútorná transcendentnosť je rozdielna. Len keď sme vnútorne slobodný, len vtedy sa dokážeme správne rozhodnúť.
Sloboda je hodnota, ktorú je nutné chrániť a aj dopredu sa pripraviť na to čo nás môže ovplyvniť. “Preto platí aj "amat victoria curam” – “kto sa pripraví víťazí”. Vonkajšie podnety, nepozornosť, nevedomosť nám môžu túto slobodu obmedziť. Potrebná je preto určitá predvídateľnosť, poznanie, príprava. Kto menej vie, pozná má väčšiu pravdepodobnosť, že sa môže mýliť. Podvedomie nás môže ovplyvňovať ale nie determinovať, ohraničiť. Preto je potrebný tento určitý poriadok, disciplína.
Človek nie je determinovaný a ani nekoná podľa svojvôle ale je slobodný a to v Bohu.
