· Pravdepodobne to nie je ich chyba, ale naša (ako vždy): my sme totiž zaostalí, intelektuálne leniví (a samozrejme nemorálni, či aj nenormálni?), sme tí ktorí nerozumejú dialektike. My sa v politickom labyrinte nevieme vyznať, náš kompas po dvoch krokoch skrachuje „In Labirintus Dialecticus“ (to preto, že naše zastarané zmýšľanie nad „rozoberaním-nie-vždy-pravdy“ a medzi klamstvom nevedie nikam, nevieme urobiť medzi nimi rozdiel. Takto sme pochodili...) Homo Dialecticus pomaly vymiera (ako to hovoril aj Foucault). Vymiera kvôli fatalite, sebaklamu, táraniu, urážanlivosti, nevedomosti s ktorou dialektiku zriedili „majitelia“ moci a čistého rozumu (teraz nemám na mysli Kantov „čistý rozum“).
· Nikto nemôže „oborne-chápať“...to sa takto rozhodli. Nech sa nikto nevyjadruje. Nemôže sa nikto vyjadrovať, nemôže mať nikto mienku, nemôže povedať čo má na duši.
· Potom je tu aj „tá“ cirkev, ktorá nech tiež nehovorí žiadnu mienku. A vonkoncom nie o manželstve homosexuálov, o potrate, (predošlé „ist nämlich“ životnou formou slobody a je to vecou „otonómie“; a to druhé je otázka skôr medicíny ako etiky), o politike už vôbec nech mlčí. Veď „politika-a-morálka“ a „štát-a-cirkev“ sú dva úplne odlišné rezorty. Keď sa však ozve cirkev, hneď sa spustí lavína jačania v médiách, že sa chystá teokracia. Preto nech sa radšej neozve, nech je pokoj - hlavne teraz pred Vianocami (...a chybou je, keď sa fakt neozve!). Argumentom je to, keďže náboženstvo a viera nie je vecou rozumu (pretože ich politika je), preto ju treba udržať takticky ďaleko od politiky, lebo spôsobuje iba problémy. Paradoxne prirodzene vodcovia sú na to „odborníci“. Otázkou však je či ich dvoj (šesť?) desaťročnicová skúsenosť viedla k nejakému výsledku.
· A samozrejme podľa narrácií „vodcov“ je v malej krajine aj iné nebezpečenstvo a to: extrémisti alebo „natio-idylka“ (čo iné). Mali by byť vlastencami! Za to že nie sú, je na vine opozícia, (s)prostý ľud, „magyar-i“ a samozrejme i cirkev, pretože to oni nehovoria nič, to oni nerobia s tým nič... Ironicky povedané: cieľ „atamanov“ je tak vznešený, že sami s touto idylkou koketujú. Suma su(o)máru(o)m to je úplne jedno, pretože súčasní buržoázni atamani majú vždy pravdu. Keď sa vyjadríš preto, keď nie tak preto. Takto dialektika má za následok zaiste riešenie problému spôsobom: stále budem kritizovať tých „iných“ (napríklad, ktorý nenosia červené kravaty) – podľa princípu „či máš na hlave čiapku, či nie“.
