Prameň pravého poznania videli v intuícii. Filozofia voluntarizmu bola spoločná pre Nietzscheho i pre Schopenhauera, ale u každého bola nasmerovaná k odlišnému cieľu. Ich samotná filozofia bola však poznačená aj neľahkým životom a utrpením. U Schopenhauera sa odzrkadlila v celoživotnom pesimizme, kým u Nietzscheho skôr v optimizme a hľadaní pozitívnych aspektov ľudského života. Ich pohľady na utrpenie boli taktiež rozdielne. Obaja mali negatívny pohľad na ženy a na život, no v umení a hudbe zazreli niečo povznášajúceho. Boli ich filozofie východiskami z ich neľahkého života?
Schopenhauer je označovaný ako pesimista. Hovorí o vôli k životu ako podstate sveta. Podstatu vôle vidí v nutnosti rozmnožovania ľudského rodu. Redukuje zmysel ľudskej existencie iba na sebazáchovu a aj vzťah medzi mužom a ženou iba na pud sebazáchovy. Kritizuje Kantovo rozdelenie „vec o sebe" a „vec pre nás". Podstatou sveta je mu práve vôľa, v najzákladnejšej podobe vôle k životu, ktorá túži po neustálom jestvovaní, neustálom sebazachovávaní sa.
Schopenhauer o láske tvrdí, že „všetka zamilovanosť, či sa tvári sebaétericky, má svoj zmysel iba v pohlavnom pude." Pre Schopenhauera sa stáva nepriateľom láska, zamilovanosť. Redukcia lásky v jeho podaní dochádza do svojho vrcholu, keď tvrdí, že celá budúca generácia je v podstate podmienená našim pohlavným pudom a ich povaha individuálnym výberom. Schopenhauera by po pohlavnom styku mala prísť radosť z naplnenia podstaty vôle. Ale je tomu práve naopak, keď tvrdí, že po súloži je každý živočích smutný a tak nastupuje osamelosť. Všetky naše milostné hry sú tak iba hrami celého ľudstva. Naším výberom partnera určujeme podobu budúcej generácie, čo našu individuálnu vôľu povyšuje nad vôľu druhu ako takého.
Schopenhauerov negatívny a pesimistický pohľad na svet je plný utrpenia, keď tvrdí, že život väčšiny ľudí plynie bez náplne a bez významu, že ich život je prázdnym túžením a trýznením, je snovým blúdením až k smrti. Ľudia sa podľa neho podobajú hodinovým strojčekom, ktoré sa naťahujú a idú, ani by vedeli prečo. Toto iritovalo Nietzscheho práve z dôvodu, že Schopenhauer v tomto chápaní vôle k životu - vec o sebe - ak mu nie je bohom, činí zlou alebo zavrhovania hodnou.
Schopenhauer chápe túžbu, ako nedostatok, preto zahrňuje v sebe utrpenie. A nakoniec iba utrpenie Schopenhauer vidí ako niečo pozitívne. Radosť pochádzajúca z uspokojenia potreby je len prechodom medzi dvoma utrpeniami - nedostatkom a nasýtením. Dlhodobejšie nasýtenie - šťastie, by bola „len obtiažna a prázdna monotónia, zodpovedajúca nude." Mnohí ľudia prepadajú nude, ktorú Schopenhauer nazýva strasťou. Podľa Schopenhauera i pozitívne utrpenie však vedie k nutnému koncu, k smrti. A tak život každého jednotlivca je len tragédiou, ale v jednotlivostiach má charakter veselohry. Smrť v pravom slova zmysle u Schopenhauera neexistuje. Pokrok taktiež nie, pretože vôľa k životu sa rozvíja v „akejsi" večnej prítomnosti, ako o tom svedčí najmä nemennosť živočíšnych druhov.
Nietzsche nachádza podstatu vo vôli k moci. Vo vôli k moci vyhľadáva pozitívne aspekty ľudského života, pretože u neho radosť vzniká tam, kde je pocit sily, šťastie je v uvedomení sily a víťazstva. U neho „žije iba ten, kto sa zmocňuje". Nietzsche sa sám o tejto rozdielnosti v pesimizme zmieňuje, že pochopil, keď jeho inštinkt smeruje k opaku ako je to u Schopenhauera. Smeruje k oprávneniu života, i v tom, kde je najhroznejší, dvojaký, preto používal formulu „dionýzsky". Nietzsche ako optimista rozumie pod pojmom dobra všetko, čo v človeku zvyšuje pocit moci, vôľu k moci a moc samú. A taktiež preto býva Nietzsche charakterizovaný aj ako antipesimistický. Všetko, čo pochádza zo slabosti je charakterizované ako zlé. Nietzschemu sa stáva nepriateľom morálka. Logicky mu prekáža sociálne cítenie, kresťanstvo, demokracia, ale i samotná metafyzika. V podstate by sa Nietzsche v tomto zhodoval s Machiavellim a s jeho „účel svätí prostriedky". U Nietzscheho „nadčloveka" bol zahalený rozdiel medzi dobrom a zlom.
Vôľa k moci pre Nietzscheho má byť hybnou silou vývoja, vedľa toho má byť aj myšlienka večného návratu, ktorú vôľu brzdí, je to večný kolobeh vecí.V „nadčloveku" videl génia oslobodeného od rozumu, vedenia, zodpovednosti, zásady, ktoré sa musia postaviť mimo morálku, mimo dobro a zlo. Jeho „nadčlovek" je prostou prírodnou silou, uskutočnenia vôle, ktorá prekračuje „človeka". „Človek" nepotrebuje nijaké ospravedlnenie zla, lebo je človeku samotný fakt tohto ospravedlňovania odporný. Pretože už užíva zlo v čistej podobe a nachádza, že zlo bez zmyslu je v podstate to najzaujímavejšie, svet bez Boha, svet plný náhod, dvojakosti, hrôzy, až dochádza k pravému opaku, pretože v takom prípade potrebuje ospravedlnenie dobro.
Nietzsche sa snažil v hrôze a ťažkostiach sveta nájsť silu, aby už človek nebol svetom deptaný. Východisko z týchto ťažkostí je v radosti z víťazstva, v radosti, že ho tieto ťažkosti po ich prekonaní činia ešte silnejším. Tým ľuďom, na ktorých Nietzschemu záležalo, doprial utrpenie, opustenosť, chorobu, zlé nakladanie, znehodnotenie, prial si, aby im nebolo neznáme hlboké pohŕdanie samých sebou, muka nedôvery k sebe samým, bieda premoženého. Nietzsche nemal s ľuďmi, na ktorých mu záležalo súcitu, lebo doprial im to jediné aby to utrpenie vydržali. U Nietzscheho je radosť života nachádzaná iba v sile moci. Tá má svoje opodstatnenie práve v tomto živote. Kresťanský človek je pre neho slabý, ale i akýkoľvek iný, ktorý sa zaujíma o chudobných, nemocných alebo o poéziu. Slabý človek podľa Nietzscheho nemôže nájsť pocit šťastia zo sily v moci.
