Nemocnica

Ale nevedela som, ze celu vecnost. To, ze kym som nasla vchod, presla asi stvrt hodina som este brala s humorom. Tak som si teda zaplatila dvadsat korun a hladala endokrinologiu na prvom poschodi. Ked som uz presla celu chodbu, vratila som sa na vratnicu, kde som sa milej pani vratnicky spytala, ci mi moze poradit. Ta na mna len vysmesne pozrela s odpovedou, nech si to pozriem na nastenke. Fajn, to zvladnem. Na nastenke ma cakal mily oznam o tom, ako sa s povodnej chodby prestahovali na opacny koniec. Takze ma cakala splet uliciek, chodbiciek a odkazov. Kym som sa dostala do cakarne ubehla dalsia pol hodina. Jedine, co mi ako-tak zdvihlo naladu, bola pani doktorka. Starsia, ale zato plna zivota. Pozrela si moje zaznamy a povedala, ze ked uz ma tu ma, vysetri ma celu. Nech nechodim dvakrat. Vzali mi krv, ktoru som potom musela odniest na biochemiu. Zlahka mi bolo vysvetlene, kde to je.Samozrejme, opat na druhom konci. Ked som uvidela dvere s napisom BIOCHEMIA, vstupila som dnu. Tu ma vsak cakal dalsi odkaz. Mala som ist do prvych dveri vlavo. Ked som prisla na dane miesto cakali ma dvere bez nicoho. Prazdne. Tak som teda zaklopala. Ked mi ani po tretom klopani nikto neotvoril, stretla som na chodbe sestricku. Ta ma nasmerovala dozadu. Tu som vsak nasla iba hematologiu z ktorej ma poslali spat. Potom som to konecne nasla. Boli to male dvere s malym napisom BIOCHEMIA.Tymto som iba chcela povedat, ze obdivujem vsetkych ludi (a hlavne tych starsich), ktorych takto posielaju z miesta na miesto aj trikrat za den. Ja som takto bola iba raz a pevne verim, ze aj posledny.