No ako tak čas plynie, stali sme sa celkom normálne aj my rodičmi. Bojíme sa o svoje deti, snažíme sa ich vystríhať od všetkého zlého. Učíme ich ako sa v živote správať. Snažíme sa im dať oveľa viac, ako dávali naši rodičia nám, čo je prirodzené. Každý rodič predsa chce dať dieťaťu to najlepšie.
Myslím si ale, že pred pár rokmi sme neboli taký uponáhľaný, vystresovaný ako sme dnes. Nezvonil nám mobil každú chvíľu, pretože nebol a len málokto mal zavedenú domov pevnú linku. V obchode s pečivom , kam som veľmi rád chodieval pre tú nádhernú a neopísateľnú vôňu krásne upečeného chleba, sa predavačky usmievali na každého. Stálo sa niekedy aj dlhé rady na čerstvý chlieb, no v rade nik nereptal, že sa ponáhľa, že to nemajú dobre zmanažované, ľudia sa neprekrikovali. Televízia nás nezaplavovala akčnými trhákmi, pretože čo bolo zo západu, to bolo pre nás zlé. Tak sme sa museli dívať na slovenské filmy o partizánoch, o tom ako sa v rusku kalila oceľ, alebo sme čakali na pondelok, kedy dávali pravidelné inscenácie. A kto sa nechcel dívať, mal čas na dobrú knihu, alebo si zapol rozhlas po drôte. Tam nás zabávali Bielikovci či Maratón, alebo sme pozorne počúvali zákrutu.
A teraz? Zhon, denno denne sa za niečím plašíme. V obchode na nás predavačka zíza ako Alenka v ríši divov. V lepšom prípade odvrkne - nemáme a díva sa na Vás, čo tam ešte chcete, keď Vám už raz odpovedala. Televíziu nám zaplavil západ. Niekedy bolo všetko dobré, lepšie a ruské. No teraz je to americké. Máme veľmi málo času na rodinu, deti a spoločné nedeľné obedy sú ešte stále u niekoho veľmi zriedkavé.
Tak čo? Urobíme niečo pre seba, rodinu a naše deti? Pretože čas letí, nezastaví sa. Preto nezmeškajme svoju príležitosť. Veď na svete je tak krásne.
