Otec a syn

Najprv som im nevenovala pozornosť, lebo mysľou som bola už na mieste, kde ma čakali povinnosti. Zrak i sluch som zbystrila v okamihu, keď asi štvorročný chlapček sa odtrhol od otca. (Mám deti veľmi rada a vždy sa zarmútim, keď rodič obmedzuje zbytočne radosť svojho dieťaťa zo života.) Vonku bola asi tridsaťcentimetrová vrstva čerstvého snehu a preto som nebadane sledovala, čo bude ďalej. Chlapček predbehol svojho mladého otca a pribehol ku kamennému krížu. (Bolo to na pešom priestranstve, teda žiadne číhajúce nebezpečenstvo). Všetko sa udialo v okamihu. Chlapček si kľakol pred kríž do čerstvého snehu a detsky milo sa prežehnalo. V ďalšom okamihu už bol späť pri otcovi. Otec bez mihnutia oka jemne chlapca odprášil od snehu, chytil za ruky a pokračovali ďalej. Z ich konverzácie, ktorej útržky som zastihla vysvitlo, že chlapček už niečo ovláda (nepočula som, že čo) a že čo nebude vedieť tak „ocko pomôžeš?" a odpoveď „samozrejme!" vyslovená s badateľnou láskou ešte aj vtedy, keď celý výjav bol pre mňa iba epizódou po ceste, ma veľmi potešil. Ešte chvíľu sme mali spoločnú cestu. Keďže išli predo mnou, ani si ma nevšimli. Ale ja ich áno. Pre mňa sa stal tento výjav nádejou, že aj dnes sú aj dobrí, chápaví a milujúci otcovia, ktorí majú čas pre svoje deti. Teším sa a opäť mám dôkaz, že život je krásny.