Poviem to otvorene, ale mne výraz „zdravá rodina" a jeho prenesený význam na rodinu ako inštitúciu, ktorá pozostáva z matky, otca a dieťaťa, pripomína rétoriku z 30. rokov minulého storočia. Nie, nechcem nikoho uraziť a vysvetlím ako to myslím. Podľa niektorých je len takáto spomínaná rodina správna, teda zdravá. To všetko pre údajne ohrozenie rodiny.
Akosi sme pri čítaní tých všetkých listov, sledovaní často krát nezmyselných videí, článkov na internete zabudli na tých najzraniteľnejších. Na deti.
Na deti, ktoré počúvajú.
Svet totiž nie je dokonalý. Často krát deti vyrastajú v neúplných rodinách. Možno vyrastajú len so svojou matkou, či otcom, starým rodičom. Počúvajú to aj deti, ktorých vychovávajú adoptívni rodičia či tí profesionálni. Sú tu deti, ktoré svoju matku či otca žiaľbohu ani len nepoznajú. Vyrastajú v detských domovoch. Čo rodiny, ktoré rozdelila choroba. Nakoniec treba spomenúť to, že byť rodičom a dobrým rodičom, neznamená byť automaticky aj otcom či matkou.
Týchto všetkých (podľa mňa) toto označenie hodilo do jedného vreca a dalo im nálepku - vy ste iní, nezapadáte do „normálu".
Ako sa majú cítiť tieto deti? Keď počúvajú podobné nezmysly. Menejcenne...
My dospelí sa vo svojej pýche a nadutosti snažíme zadefinovať, čo je správne (podľa nás a hlavne pre tých druhých).
Nie sme nakoniec my, tí ktorí rodinu ohrozujeme? Šírením rôznych poplašných správ vyvolávame strach, no čo je často krát horšie aj nenávisť medzi ľuďmi. To ma úprimne mrzí. Pretože fanatizmus, ktorý tieto témy sprevádza, je kontraproduktívny. A to platí na oboch stranách pomyselných barikád.
