Starosti zmizli. Všetky problémy sa zdali riešiteľné. Cesta pokračovala a hoci nás vracala domov, zdalo sa, že vedie až ďaleko za domov, až kamsi do neznáma. Bolo to zmierenie s miestom nášho trvalého výskytu vo svete. Domov má v cudzine vždy o čosi väčšiu cenu.
Potom som hovorila s Lenkou, Veronikou, Slávkou, Katkou, a ďalšími menami, ktoré nie sú dôležité. O tom, ako ich nôžky prešli Island, Britániu, Maroko či Francúzsko. O tom, ako sme všade boli, všeličo sme videli a okúsili viac z toho sveta tam von. Spomienky a príbehy nemali konca a ani nikdy nebudú mať.
Po dlhom rozprávaní vždy príde okamih ticha, keď všetky zážitky dávame na váhy s tým, aká je situácia dnes. Kde sme, kto sme a či nás cesty do neznáma priviedli k hlbšiemu poznaniu toho tam vnútri a toho tam vonku. Akoby nad všetkým napokon vždy visel rovnaký otáznik: Vraciame sa z ciest do toho istého bodu, z ktorého sme vyšli alebo je už cesta späť celkom iná?
Sú cesty len prerušením normálneho života alebo celkovým posunom na trajektórii života?
