Potom som od nich na meniny dostala knihu Na juhoamerickej vlne, ktorej autorom je mladý cestovateľ Michal Knitl. Večer v posteli, práve keď som obrátila tridsiatu piatu stranu, vošla mama do izby a s jemným podpichovačným tónom poznamenala akoby medzi rečou : „To, že sme ti dali túto knihu, ešte neznamená, že máš budúce leto letieť do Južnej Ameriky.“ Zasmiala som sa. „To by bolo to isté akoby ste mi venovali tabličku čokolády a povedali, že z nej nesmiem ochutnať.“
Možno to nebude Južná Amerika, ale bude to Sicília. Alebo Alpy. Alebo Fínsko. Alebo Krym. Alebo niečo iné. Je jedno, čo to bude, význam a zreteľné črty to nadobudne, až keď tam budem ja.
„Ľudia nemigrujú len keď sú nešťastní, migrácia je zapísaná v ľudských génoch,“ povedal iránsky kameraman Touraj Aslani na festivale Camerimage 2012.
Rozmýšľam nad tým stojac v rodičovskej spálni pod policou s knihami, na ktorej od hora až nadol dominujú tituly typu – Taliansko, Turecko, Čierna hora, Čiernomorské pobrežie, Jadran, ...
Všetci sme rovnakí – musíme odísť, aby sme sa mohli vrátiť a spoznať vonkajší svet, aby sa aj ten vnútorný stal pre nás známejším.
Je mnoho vecí, ktoré by som vám mohla priať do nového roka – ale želám vám práve toto – aby boli vaše cesty v roku 2013 šťastné a návraty ešte šťastnejšie.
