Vybrala som si Peruánca. Z prostého dôvodu. Ako jediný mal v profile referencie, takže šanca, že ma zavedie do tmavých ulíc európskeho hlavného mesta a tam rituálne zavraždí, bola o čosi menšia. Navyše, doteraz som žiadneho Peruánca nestretla. Zdalo sa mi trochu divné, že viac nemusím za takým stretnutím chodiť na iný kontinent a stačí si posedieť hodinku v lietadle, ale viete. Nová doba. Opúšťala som jednofarebné letisko Bratislavy, kde som stretla známych. Oni šli na Kanáre. Ja do zimy a do dažďa. Oni šli dvaja, ja sama.
Na letisku nie je však nikto dlho sám. Každý hľadá podporu u toho, kto vie viac. Ako sa dostať do centra mesta, ktorý autobus použiť, ako kúpiť lístok. Malá letisková hala v Charleroi hýrila farbami. Žlté, červené, čierne tváre. Celá paleta... Jeden štetec, jeden obraz.
V autobuse mi z ruksaku vypadol časopis, ktorého som sa zmocnila ešte v Bratislave. A bolo to – utajovaná identita bola prezradená. Tak sa ku mne pridala Slovenka. S malým ruksakom a veľkými očami. O chvíľu ďalšia. S veľkým kufrom a dlhými tmavými vlasmi. Slovenky sú najkrajšie, pomyslela som si pyšne.
Naše cesty však viedli inam a mňa čakal v Bruseli Peruánec. Tú chvíľu osamelosti a absolútnej anonymity v cudzom meste som si chcela užiť. Ale dá sa byť v takom meste sám? Dá.
Peruánec bol ako z filmu. Krásna široká tvár, úzke temné oči. Náušnička v uchu.Pokojná reč. Našli sme si priesečníky. Aj keď mi hovoril o Peru, o ktorom nič neviem. Hovoril mi o šamanizme, meditácii a o tom, že všetci Peruánci tancujú latino. Je to pravda, večer mi to dokázal. Scéna ako z Hriešneho tanca – naivná malá Európanka tancuje na parkete s celým svetom. Čoby tancuje, ona sa len učí tancovať! Stačilo päť minút aby ma 160-centimentrový, asi 65-ročný Latino profík, ktorý si ma nachvíľu požičal od Ediho, na parkete celkom zničil. Zvyšok večera som radšej oddychovala pri chisambe v slaďákovom tempe ako z stužkovej.
Ďalší večer som sa chcela hanbiť niekde v kúte Delíría Café. To je podnik vedľa cikajúceho dievčatka (nehovorte, že neviete, že v Bruseli ciká aj dievčatko! V Bruseli ciká všetko a na všetkých.), v ktorom majú že vraj 2400 pív. Nerátala som ich, dokonca ani všetky neochutnala, mne stačilo moje Delirium Tremens. Ale Peruánec mal zase iný plán. Zobral ma na Place du Luxembourgh, kde sa chodí baviť high society a celá tá paleta tvárí, ktoré sa tlačia jedna vedľa druhej ako na obrovskej arche. Popíjajú víno a pivo v plasťákoch (takže tou high society som si nie istá) a kývu sa do rytmu Dj-ských setov s rukou nad hlavou. Zase iný film. Päť minút a som pri nejakom stole, kde sa stretlo osadenstvo nejakej IT firmy z Bruselu. Neformálne zasadnutie (resp. zastátie) zástupcov všetkých druhov. Peruánec č.2 mi lieva pálenku. Po poľsky gadam s blondínou za mnou, na pravo stojí Etiópčan, ktorý sa chce so mnou už po desiatich minútach oženiť. Filipínka mi ukazuje na mobile svoje prenádherné deti a Švajčiaro-Balkánec (?) iba lenivo naťahuje kútiky do strán. Točí sa mi hlava z toľkých farieb. Omámená výparmi z temperiek. Všetci tu žijú, tu stoja za jedným stolom. Martin Luther King by bol spokojný.
V Bruseli sa im páči a nikam sa nechystajú. Možno už boli predtým všade. Možno sa tu druhýkrát narodili. Stret vesmírov vytvára nový vesmír.
Vraciam sa na Slovensko. Mám chuť si doma vymaľovať.
