Kapitola v Matkinovom románe naozaj trochu hovorí o tom, o čom hovorí nadpis, no v druhom pláne hovorí aj o niečom ďalšom – o istom prístupe k životu. Prehĺtať či vypľúvať je v tomto ponímaní otázka takmer na úrovni populárneho: byť či nebyť. Z tohto pohľadu akoby Shakespeare nechcene podával Matkinovi ruku. A ešte niečo – pľul mu do tváre.
Otázku novodobej filozofie si však teraz kladiem za celkom odlišných podmienok: pri degustácii kávy. Človek by povedal, že pri takej distingvovanej udalosti v hoteli na Š poblíž Národného divadla, ho už nič okrem dám s hlbokým výstrihom a náramkov Swarowski neprekvapí, ale skutočnosť je iná. Jemne sa dotýkam baru a spôsobne čakám, kým sa dozviem, ako celá táto high society udalosť prebehne. Aké je moje prekvapenie, keď vysvitne, že namiesto jemného sŕkania a elegantného prevaľovania dúškov kávy z jednej strany úst na druhú vyzerá celá degustácia v praxi inak. V skratke: Chlípanie a pľutie.
No dobre, tak si to zhrňme. Stojím v hoteli Sheraton (hups), pchám nos do kávy a aby toho nebolo málo, ešte aj chlípem a pľujem. Takto ma to mamička neučili.
Popri decentných dialógoch, ktoré v krátkych sekvenciách prebehnú medzi ľuďmi v okolí barového pultu, mi stále v hlave bliká kontrolka – držíš pohárik so slinami, držíš pohárik so slinami...
Vtedy si uvedomím, že všetky predstavy o high society degustáciách, aké som kedy mala, sú vlastne klišé. Aké podobné je to zrazu v skutočnosti krčmovému pozeraniu futbalu s niekoľkými pivnými bruchami navyše a penou na fúzoch. Vidíte, samé predsudky.
Nevdojak si spomeniem, ako sme na Sicílii prešli krátkym školením degustácie vína. Aj tam bol princíp podobný, i keď predohra bola o čosi dlhšia. Ponakláňať pohár, popozerať, privoňať, odpiť a vypľuť. Opäť. Už vtedy sa ukázalo, že práve s touto časťou mám najväčší problém – azda za to môže moja slovenská nátura. Víno je pre mňa ako tekuté zlato, ktoré prešlo nekonečne dlhým a zložitým procesom dospievania, aby mohlo konečne zažiť ten slávnostný okamih, keď ho označíme za víno. Ako zlato, čo roky zreje kdesi pod povrchom v žile, až kým ho ktosi nevyryžuje (aj keď dnes sú už iste iné postupy - Detvania by vedeli rozprávať), tak aj víno si zaslúži trochu úcty. Ako ho možno len tak okúsiť a vypľuť? Napokon, koľkí ľudia na svete nemajú čo piť!
Tak to teda nie! vravím si a poctivo prehĺtam, aj keď riskujem opitosť.
Varovali ma pred dôsledkami, vtedy aj dnes, prehĺtam teda s plným vedomím, mám svoje zásady. Len odpiť a potom vypľuť charakterizuje taký povrchný zážitok – veď káva a víno sú pôžitky, ktoré si zaslúžia prejsť procesom spoznávania všetkými zmyslami až do zdarného konca. Osud mám spočítaný, degustátor zo mňa nebude, preto s pokojom pijem a rebelsky prehĺtam – aj keď si to potom ods....m. J
