Bledá a mŕtvolná, so žalúdkom tesne pri mozgu som stála pred okienkom Schengenskej kontroly (áno, London, iný svet) a skener môj preukaz totožnosti vytrvalo ignoroval. Môj retro občiansky si s novým systémom prekvapivo nemal čo povedať. Kým zvyšná krv stúpala do hlavy, pani za okienkom sa ma pýtala na to, aké som mala raňajky. Alebo čosi také, na viac sa už nepamätám. Nadávky, zlosť, sklamanie. Tak som sa cítila a kdesi v ľavom ramene naskakovala bolesť. Mohol to byť pokojne infarkt, aj keď v mojom veku by to bolo trápne prehnané. Za okienkom na druhej strane však panoval iný svet. Čas bol zakonzervovaný medzi kontrolou a Gate č.14. Celkom ako v tom filme: Terminál. Bol to let z decembrovej Varšavy a pristávacej ploche bola zima, tak sa do snehového spacáka nasúkala až po krk. Kým vonku behali šikovní odpratávači (určite zamestnali aj vážených pilotov, aby to šlo rýchlejšie), mne sa krv pomaly vracala späť do orgánov. Ľudia boli rozložení vo všetkých kútoch a s prižmúrenými očami čakali na jediný povel, ktorý by im otvoril bránu (do neba?): Odchod! Môj stres bol celkom zbytočný a posledná myšlienka, čo mi napadla, znela: Prečo mi to nikto nepovedal? Zase ďalšia lekcia o vlastnej hlúposti? Takáto intenzívna?
Nie, lekcia o vlastnom prístupe k situáciám. Na stres nie je nikdy žiadny dôvod. Stres je vymyslená vec tela, ktoré si z nás robí srandu a cvičí našu trpezlivosť. Ľudia zabudli, že je to naopak: že to my máme v tele cvičiť trpezlivosť.
Ani pri návrate z Londýna som nebola múdrejšia. Tentokrát sme lietadlo takmer zmeškali pre príliš príjemne strávené tri hodiny raňajkovania na letisku a zatajené tekutiny v príručnej batožine.
Všetko sa zmenilo až o necelý rok. Vlastne, nič sa nezmenilo, zmenila som sa ja.
Cesta z Lede do Bruselu cez hmlisté ráno o siedmej hodine mohla byť celkom obyčajná. V druhom transporte z troch plánovaných som zistila, že chybička se vloudila, apropo môj skvelý kombinovaný lístok až na letisko zmizol kdesi v útrobách vlastnej mysle. Nechala som ho pri pulte s muffinami? Vypadol mi z vrecka, keď som vyberala mobil? Všetko bolo zahmlené ako to ráno.
Keby nebolo sprievodcu, ani by som si chýbanie nevšimla. Nevadilo by mi. Predchádzajúci tréning mysle skrz meditáciu umožnil nasimulovať absolútny vnútorný pokoj s výborne zvládnutou vonkajšou časťou: kamenná tvár. Sprievodca si bol určite istý, že ten lístok sa skrýva kdesi po vreckách a už sa ma kontrolovať nevrátil. Možno zabudol, možno som mala šťastie. Možno to bola odmena za dobré zvládnutie situácie. Že som sa nezadusila, že som to rozdýchala. Po ceste na Slovensko som strácala ďalšie veci a rovnako aj po návrate domov. Ja som sa nezmenila, zmenil sa len môj prístup ku mne samej. Nadávky, zlosť a sklamanie nahradil ironický úškrn až smiech a prísľub, že ak sa podarí, nabudúce budem konať lepšie. Pozornejšie. Napokon, so srdcom na svojom mieste a s normálnym tepom by to malo ísť ľahšie.
