Prísediaca sa pohodlne rozvaľuje na sedadle, a keď prechádzam okolo, ostentatívne odvracia tvár, tvári sa, že nie som. Len čo zmiznem, opäť sa uvoľní a rozloží sa na celú šírku sedadla. Škodoradostne naťahuje zips od líca k lícu. Nemám jej to za zlé, viem, že aj ona potrebuje životný priestor. Je to predsa dáma.
Taška alebo kabelka ak chcete je právom fenomén. Pre svojho majiteľa je formou sebavyjadrenia, vkusu, štýlu, demonštráciou sily a bohatstva, dôkazom originality a komunikačným nástrojom. Kabelka je niečo ako nemý hovorca, zástupca, manifest ľudskej povahy, postojov a predstáv. Kabelka je To, ono. Veď viete. A práve preto kabelka potrebuje vlastné sedadlo. Nech každý vidí, že je a čo je zač. Sedieť na kolenách majiteľa je predsa ponižujúce. To vie každý.
Ospravedlňujem sa šoférovi – nekúpila som miestenku svojej taške. Môžem to ešte napraviť?
Šofér sa na mňa díva nechápavo, tuším sa hnevá. Do budúcna to napravím – sľubujem. A mám ešte lepší nápad – čo tak predávať lístky 1 + 1? Nech je jasné, že miesto po mojom boku patrí kamoške taške.
Nech sa už nikomu neprihodí také faux pas, ako raz zažila Vanda v preplnenom vlaku.
Vanda (nevinne?): -Prepáčte, máte tu voľné?
Pani (vinne?): -Nie, mám tu tašku.
Už chápete, o čom hovorím?
