Už som takmer doma, ešte prebehnúť pár ulíc. Ešte jedno priecestie. Ponorená do snov, môj pohyb má podobu vznášania sa. Usmievam sa na pánov v spoločnosti chmúr. Svet je taký malý. Aspoň v tomto meste. V hlave je celý vesmír.
Ani si nevšimnem, že sa von niečo deje. Akési auto odpočíva pri ceste. Šofér sa na mňa cez čelné sklo zamyslene díva. Prečo tam stojí? Načo čaká?
Prebehnem cez železničné priecestie križujúce cestu. Nepočujem pípanie. Nevidím vlak. Až keď zdvihnem hlavu, všimnem si, že na ňu padá rampa.
Pred dvomi rokmi zrazil vo Zvolene vlak dvadsaťtri ročnú dievčinu, ktorá suverénne prešla cez priecestie so slúchadlami na ušiach a korčuľami na nohách. Obišla ôsmich ľudí, zdvihla závoru a zrazila sa s vlakom. Osem ľudí sa pozeralo na nepochopiteľný čin mladej ženy.
Myslím na jej nerozvážnosť. Hlava v oblakoch, uši nepočujúce, oči zatvorené. Máme päť (podľa niektorých aj šesť, deväť, dvadsaťjeden, či dokonca päťdesiattri) zmyslov, a pritom tak často myslíme na nezmysly. Bežím, bežím hmlou
bežím za Tebou.
