Požalovala sa mi, že po ceste do Nitry stratila patričky. Chvíľu mi trvalo, kým som pochopila význam tohto slova - ruženca v prestrojení. Asi sa o ňom nepatrí hovoriť priamo, tak ho volajú patričky.
„Taká som na seba nahnevaná! Tešila som sa do Nitry na Kalváriu, ale neviem, ako sa teraz budem modliť,“ povedala ľútostivo. Aj mne bolo ľúto. Ani nie preto, že stratila patričky, ale preto, že teraz vôbec nebude mať radosť z niečoho, na čo sa predtým tešila. Chcela som ju nejako potešiť, pýtala som sa, či sa môže modliť aj bez patričiek alebo či si nemôže dovoliť získať druhé. Dokonca som uvažovala, či nejaké nemám doma. Usmiala sa na mňa a mne sa zazdalo, že ľútosť je už zažehnaná.
„Možno, že ich nejaký neveriaci našiel a vďaka nim sa obráti,“ povedala napokon.
Páčilo sa mi jej videnie. Schopnosť nájsť niečo dobré aj v strácaní nie je zďaleka také bežné ako strácanie samotné.
