Kým Ježišovi sa ušiel najväčší kríž spomedzi všetkých, zvyšné dva sú menšie. Menšia je aj sláva a bohatstvo, ktoré sa zo sôch dvoch ukrižovaných šíri. Autor nitrianskeho ukrižovania poskytol dvom lotrom nespornú oporu – pod nohy im podložil akýsi múrik, na ktorom môžu postáť a pooddychovať. Kristus nič také nedostal. Odovzdane visí na kríži, s pažami široko roztvorenými. Vyzerá, že trpí, ale je svojmu osudu odovzdaný. Úžasné je gesto jeho prijatia s otvorenou náručou. Moju pozornosť však odpútava akýsi znevažujúci podtón. Prečo Kristus potrebuje väčší kríž ako majú druhí? Chápem, že Ježiš bol svätý a výnimočný človek, kým tí dvaja skutoční zločinci, ale prečo je potrebné jeho utrpenie takto zdôrazňovať? Prial by si to? Prial by si mať pozlátené telo, ktoré sa ligoce na slnku aj v tieni, kým ostatné telá sú celkom všedné, kamenné a sivé?
Vzápätí si spomeniem na meditujúceho Krista na obálke novej knihy Banáša. Obrázok, ktorý podľa slov spisovateľa mnohých poburuje má pritom reálny predobraz. Banáš si túto sochu priniesol z ciest po Indii, na ktorých hľadal Krista, o ktorom píše knihu. Túžil sa dozvedieť viac, nestačili mu evanjeliá, kde veľká časť života Krista úplne chýba. „Ježiš Kristus bol na kríži tri hodiny. Samozrejme, že trpel, tie tri hodiny boli strašné. Ale predtým musel mať fantastický život. Vezmite si, že ho nasledovali tisícky ľudí v dobe, keď nebol internet. Musel byť neskutočne charizmatický a múdry. Musel byť usmiaty a veselý. Vy by ste nasledovali nejakého permanentne naštvaného a trpiaceho človeka?“ opýtal sa Banáš prítomného publika na diskusii k jeho novej knihe v nitrianskom kníhkupectve.
Kristus ako veselý, pokojný, mladý človek. Plný života, múdrosti a talentu. Viete si to predstaviť? Už ste si ho niekedy takto predstavili? „Moji indickí priatelia mi hovoria: Keby ste nám Krista ukazovali v jeho radostnej polohe a usmiateho, tak je dnes kresťanstvo na celom svete, “ hovorí Banáš a dodáva, že sa ľudí, ktorých nazýva tzv. majiteľmi pravdy pýta: „Ktorý Kristus sa vám viac páči - tento pokojný meditujúci alebo ten v utrpení zakrvavený na kríži. Odpoveď je vždy veľmi rozpačitá. Isteže ten pokojný modliaci sa je sympatickejší, hovoria, ale my sme si na toho zakrvaveného v utrpení už zvykli.“
Kríž ako symbol je sám o sebe už dostatočne expresívny. Načo ho robiť väčším, načo to utrpenie ešte hyperbolizovať, pýtam sa, stojac nad celou Nitrou. Úprimne, nikdy predtým som si nevšimla, že Nitra pod nejakým utrpením leží. Nemám pocit, že by trpela a netrpím ani ja. Nemám tiež pocit, že len čo človek nemá pred očami Krista na kríži, na utrpenie zabúda alebo že ho nevidí. Utrpenie je predsa všade naokolo.
Aj preto tiež väčšmi sympatizujem s meditujúcim Kristom. Meditujúcim Budhom. Alebo trebárs aj s meditujúcim Mohamedom, Šivom, atď. Utrpenie nezaručuje človeku automaticky múdrosť alebo autoritu. Veď koľkí z tých, čo sa pýšia zlatom na hrudi niekedy naozaj trpeli?
Napokon ma uteší skutočný dôvod, pre ktorý je socha Krista na nitrianskej Kalvárii väčšia a pozlátená. Je skrátka staršieho dáta. Možné teda je, že vekmi sa utrpenie zmenšuje. A možno raz nastane aj chvíľa, keď obraz veselého meditujúceho Ježiša bude na svete známejší ako ten z kríža.
