Áno, hovoríme o Osrblí a Hoteli Biatlon. Dnes sa volá Zerrenpach. Zvnútra je obložený drevom a na zadnej stene v reštaurácii si pestuje brezový háj. Na veľkých oknách veľké svetlé závesy a biele kvety v dlhých vázach. Aj o šiestej večer uprostred týždňa mimo sezóny vám spravia palacinky so šľahačkou. K tomu si môžete dať ich domáce pivo. Možno to nie je náhoda. Možno je to kvôli skupine turistov z celého sveta, ktorí sa sem dostali cez Erasmus. Nie sú jediní. Cez rok ich sem chodí mnoho.
Večer sa v dedinke Osrblie mrazivo dymí z komínov. Na oblohe visí mesiac a žiari ako reflektor na štadióne. Von je také ticho, že počujete, ako vám škvŕka v bruchu. Osrblie je takmer sused. Je ťažké sa sem dostať a predsa sem chodia návštevníci od Kene až po Ameriku.
Áno, robím im reklamu, hoci vôbec nemusím. Dokonca by som nemala. Uvedomila som si ale dve veci. Aké je ťažké vybudovať na Slovensku hotel na úrovni. A aké ľahké je zničiť jeho meno. Navyše, cudzím pričinením.
Opäť ma to utvrdzuje v tom, že podnikať na Slovensku v hoteliérstve a gastronómii je malá samovražda. „Takmer každý zákon na Slovensku má druhý, s ktorým si vzájomne protirečia,“ hovorí majiteľ s úsmevom. Zmierlivo. Na ruke tenký červený náramok. V tvári nepretržité pobavenie. Aj keď medzi rečou vysvetľuje, aké ľahké je pri tejto práci sa zrútiť.
„Už by som odtiaľto do mesta nešiel,“ hovorí napriek tomu. Nemá tu signál a mobil preto ani nenosí so sebou. Prežil si odmietanie, okrádanie a nepriateľstvo miestnych ľudí v prvých rokoch. Chcel sa stať starostom. Na záver nám ukazuje, ako mu poslední hostia zničili chatku. Steny, nábytok, všetko postriekali červeným vínom, vytrhali koberce, závesy odhodili. Nedá sa nič robiť, do víkendu to musí byť opravené. „Život ide ďalej,“ usmieva sa na nás a podáva nám ruku na rozlúčku. Ide, nezastaví sa.
