Bola to staršia dáma, ale bez ohľadu na svoje boľavé kĺby sa vždy pozorne priblížila k zemi, aby svojím upraveným nechtíkom dôkladne odstránila stopy po fajčiaroch. Fascinovalo ma to ako dieťa a fascinuje ma to dodnes.
Zrejme vtedy som pochopila, ako veľmi jeden človek dokáže zmeniť svoje okolie. Nie slovami, ale tým, čo robí. Bez toho, aby o tom povedal čo i len slovka.
To isté vidím odkedy pracujem v samospráve. Vidím pár ľudí, ktorí vždy zastanú a zbierajú špaky po druhých. Nie preto, že by museli alebo že by ich to azda bavilo, ale preto, že to patrí k ich prirodzenej existencii. Je to ich poslanie, nie práca, je to súčasť ich identity.
Na druhej strane sú ľudia, ktorí spokojne pofajčievajú na balkónikoch a len čo dofajčia, špaky letia na meter od nich. Akoby sa ich daná vec netýkala, akoby zodpovednosť nebola ich...
Ukázať na druhých je totiž ľahšie, ako si zašpiniť ruky.
O to viac si vážim tých, ktorí sa špinavej a často celkom mravenčej práce neboja. Je ich našťastie stále dosť.
Otázka znie, čo sa stane, ak sa takí ľudia minú ako jedného dňa moja stará mama. Zmiznú z povrchu zemského a ostane len neporiadok, ktorý už nemá kto odpratať. Aj najlepší človek sa totiž časom vyčerpá, ak mu iní nepomôžu.
