Najhoršie zo všetkého však je, že vôbec nepripúšťame vlastnú obmedzenosť, spôsobenú väzbou na prostredie, v ktorom žijeme a relativitou reality, ktorá je podmienená našou vlastnou subjektívnosťou. Neuveriteľné je, že napriek tomu, koľko poznatkov o svete máme, ešte stále sme nedokázali pochopiť základné hodnoty – porozumenie, prijatie, spolupráca, tolerancia. Aj naďalej sa odsudzujeme a nenávidíme sa.
Hoci štatistiky hovoria, že žijeme v najpokojnejšom období z pohľadu histórie ľudstva, pocitovo tomu neveríme – správy hovoria jasnou rečou.
Môžu za to médiá. Môžu za to médiá?
Neschopnosť objektívne popísať realitu môžeme pripísať aj médiám. „Médiá klamú“ opakuje sa často ako klišé – aspoň tie najväčšie, najvplyvnejšie a najsledovanejšie. Spolupracovať s médiami je však skutočne smutná skúsenosť týchto dní, obzvlášť pri televízii, kde všetko podlieha diktátu dramatickosti s cieľom vyvolať umelé napätie a to aj za cenu škandalizovania.
Médiám neprekáža, že polarizujú verejnosť, dokonca je to ich cieľom. To, čo teraz znie ako konšpirácia, je výsledkom krátkej, ale zato intenzívnej skúsenosti s tými pár novinármi. Neplatí to o všetkých, ale o hŕstke tých, ktorí sa snažia byť „vplyvnými“ a to za akúkoľvek cenu. Nenesú zodpovednosť, neriešia problémy, iba nastoľujú „témy“.Možno je vedomie skutočného stavu ubíjajúce natoľko, že smiešne škandály pohybujúce sa v rámci prvej signálnej nám dodávajú pocit bezpečnej istoty – svet, ktorý bojuje, je pre nás pochopiteľný.
Ubíjajúce ešte viac je však fatálne zlyhanie svetových náboženstiev, kedy už len pri vyslovení ich názvov máme pocit, akoby šlo o nadávku. Islamský štát nadobro zničil šancu na rehabilitáciu náboženstva moslimov a vo svete nie sú natoľko známi imámovia, ktorí by dokázali zahojiť správy o barbarstve a násilnostiach.
Kresťanstvo sa o čosi lepšie snaží o obrodu a očistenie mena. Využíva na to postavu pápeža, lenže dôvera verejnosti je na mnohých miestach tak narušená, že aj dobrý obraz pápeža je spájaný s cieleným odpútavaním verejnosti od škandálov cirkvi.
Je svet naozaj tak ťažko poznateľný?
To je otázka na našu všeobecnú prirodzenosť – ak sme schopní pochopiť a prijať len zažité, potom môžeme empatiu vyškrtnúť zo slovníkov. Empatia však existuje. Predstavivosť človeka je enormná, je to napokon práve tá črta, ktorá ho odlišuje od jeho zvieracích druhov. Preto by nám logicky mala stačiť predstava o tom, aká hrozivá je vojna, katastrofy, vraždy a násilie a mala by nám každý deň pripomínať, že si máme vážiť stav mieru. Všetko, čo si dokážeme predstaviť, je totiž možné.
Napriek tomu svetu nestačí predstava o vojne a násilí, či dokonca spomienka na udalosti minulé. Nie, spoločnosť potrebuje stále nové dôkazy.
Strašné diskriminačné komentáre v diskusiách podnecujúce nenávisť a nepochopenie obyvateľstva už len v takom BBSK kraji majú byť jasným signálom, že niečo nie je v poriadku. Stále sme sa nepoučili a nechápeme o nič viac ako naši predkovia – všetky geniálne objavy vesmíru, genetiky, fyziky či matematiky sú nám nanič, ak doteraz nedokážeme aplikovať ľudskosť, toleranciu a lásku – pozabíjame sa navzájom a celý ľudský génius bude pre svet celkom zbytočným. Pred zlom a zúfalstvom sa nedá uniknúť, dá sa len „poraziť“ dobrom, láskou a práve tou nekonečnou empatiou.
Na záver staré známe – tma je len nedostatkom svetla, vojna nedostatkom mieru, choroba nedostatkom zdravia a zlo nedostatkom dobra. Ak by sme aj nedokázali pochopiť nič z dôležitého odkazu histórie, jedno si musíme uvedomiť hneď teraz – ak nebudeme konať dobro, zlo zvíťazí. A také rozprávky nemá nikto rád.
