Uličky boli vyplnené rodinami v rôznom zložení (manželia a deti, deti a starí rodičia, páry a páriky, niekedy ženy s yokshirským teriérom na rukách). Labyrint ciest medzi hrobmi pripomínal korzo, na ktorom sa stretávali a zdravili známi. Hrobové miesta sa prehýbali pod náporom kvetov, kahancov a ozdôb všetkých druhov a farieb. Prvý november ako ukážka vkusu. Ako deň podstatných rozhovorov. Prvý november ako maximálny paradox. Život a smrť na cintoríne. A všetci svätí s nami.
„Chryzantémy daj viac vľavo. Tie biele kvety daj do vázy a vpravo môže byť ten červený kahanec. Nie tak veľmi, viac do stredu,“ komentovala mama. Teta chcela kyticu na pomníku a kahanec túžila použiť vlastný. Brat sa bál, že kahanec zapáli veniec z čerstvých vetvičiek. Otec zatiaľ holými rukami plel plochu na hrobe a ja som nemo stála, sledujúc toto neuveriteľné divadlo. Na všetkých scénach sa odohrával podobný dej. Iní boli len herci a titulky na hroboch. Hrob ako mansion, stredoveké dejisko hier. Peklo, očistec a raj v nedohľadne.
Prvého novembra nepršalo, nebolo pochmúrne. Málokto plakal. Celý koncept trúchlenia bol nabúraný. Čo by na to povedali svätí?
Potom som navštívila kamarátku z Horehronia. Ten večer sme zapálili na cintoríne sviečku. Celá noc horela v plameňoch. Bolo tam ticho a tma nad dedinou sa topila ako vosk. Ráno si na dolinu zasadla hmla. Ako pribúdali hodiny, klesala až k pôde, potom sa nebo spojilo so zemou. V mlčaní hôr bolo počuť len potok, dážď a krákanie krkavcov. Stromy si medzi sebou šepkali historky mŕtvych. Možno, že spomienky ožívajú len v tichu prírody, napadlo mi. Bez kvetov, kahancov a farebných kabátov sa koncept trúchlenia naplnil do bodky.
Druhého novembra pršalo, bolo pochmúrne. Teta vo vlaku mala jasné vysvetlenie: „Na Dušičky mŕtvi plačú nad svojimi hriechmi. Na Sviatok Všetkých Svätých môže svietiť aj slnko.“
