Niektoré páchli ako vnútornosti starej skrine a mali za sebou aspoň jeden život. Iné vyzerali ako nové. Ukladali sme ich na kopy, balili a dávali im tichý prísľub nového života.
Bol utorok podvečer a kostol sa pomaly zapĺňal ovečkami. V rukách niesli modlitebné knižky a jeden po druhom sa stavali ku krížu, opierali o stenu alebo rovno vchádzali do sály, kde už jemne bzučal orgán a po kútoch sa v chuchvalcoch rozvaľovala vôňa kadidla.
Stáli tam staršie dámy, aj páni v stredných rokoch, dokonca mládež a deti. Prestupovali z nohy na nohu a nakláňali sa občas na bok akoby ich jedna strana tela omínala starosťami uplynulého dňa. Niektorí si miestami čosi pošepli a zdalo sa, že väčšmi než modlitebná knižka ich zaujíma, čo v skutočnosti robíme.
Vtedy mi napadla tá bizarná myšlienka, či sa niekto pristaví a opýta sa, či nám netreba pomôcť. Dvom malým dievčatám v záplave vecí, ktoré čakajú na nových pánov.
Jedna pani sa napokon naklonila k Ele a pýtala sa, ako dlho sa zdržíme – chcela ešte niečo priniesť. Pani kostolníčka nám už na začiatku dôsledne zdôraznila, aby sme sa nezdržali dlhšie ako do šiestej a nerušili hlukom ovečky. Pšt, pšt. Ovečky potrebujú pokoj a mier.
V chodbe bolo ticho, len šušťanie igelitiek sa nieslo až dopredu k oltáru. Keď som sa skláňala k veciam na zemi, mala som zvláštny pocit. Bolo v tom niečo tragikomické, vlastne zábavné. Niečo, čo vás núti ešte chvíľu premýšľať.
Podobný pocit ako keď sa vyberiete na divadlo, v ktorom vás herci zapoja do hry. Zrazu neviete, či je to ešte hra alebo sa to naozaj deje. Netreba nad tým ale rozmýšľať pridlho. Každopádne.
