Je to hra na dobrých a zlých, hra o tom, kto hrá za a kto proti. Kto chce zbohatnúť a zničiť ostatných a kto je ovca.
V dnešnej dobe je existencia tohto jednoduchého sveta pre mnohých nevyhnutná. Niet sa čo čudovať. Ako povedal Dušan Ondrušek z PCDS (Partners for Democratic Change), tréner a konzultant, v dobe neistôt hľadáme jednoduché odpovede. Úporne potrebujeme porozumieť svetu, v ktorom žijeme a ktorý je čoraz menej prehľadný. Tvoríme si bubliny, v ktorých sa potom pohybujeme, izolovaní jeden od druhého a od sveta, ktorý naďalej existuje v čase a realite.
Vystihuje to veta – sme zaplavení informáciami, no máme ich nedostatok. Internet je skvelý pre vznik a šírenie mýtov, no vyvracať ich je niekedy veľmi ťažké.
Konšpirácie poskytujú jednoduché odpovede (na zložité otázky), ktoré nemožno poprieť. Tak dávajú pocit ich konzumentom, že sa konečne vyznajú v tomto chaose.
Povrchnosť nebolí a nikomu nevadí.
Ľudia sa z veriacich premenili na veriacich ateistov. Popierajú cirkvi a náboženstvá práve preto, lebo podľa nich ide o organizácie, ktoré na základe mýtov ovládajú slepoveriacu spoločnosť a zneužívajú ju pre svoje potreby. Takisto ako politici, veľké spoločnosti, banky...
Títo istí ľudia sú však schopní veriť anonymnému článku na internete o Rotschildoch, templároch, Židoch, utečencoch, Izraelcoch, Američanoch, veľkonočných zajacoch a kruhoch v obilí...
Ľudia zabudli veriť v základné – v hodnoty. To sú tie myšlienky, ktoré sa ukrývajú pod nánosom mýtov, neprávd, konšpirácii, dogiem. Či už v náboženstve, vede, geopolitike... Som trochu rojko, to je nepochybné, ale verím tomu, že kameň úrazu je v absencii týchto hodnôt. Na prvom mieste v aplikácii zdravého rozumu, v logickom uvažovaní, selekcii potrebných a nepotrebných informácií. Na druhom mieste vo viere v to základné, čo posúva spoločnosť dopredu. Dobro, spolupráca, ľudskosť.
Živiť vlastné konšpirácie je síce zábavné a iste to vyplní veľkú časť voľného času, ale spotrebúva to energiu, ktorá by mohla byť využitá na iné veci. Na činnosť, tvorbu, na projekty, ktoré niečo riešia a niekde pomáhajú alebo sa o to aspoň snažia, možno na reálne poznávanie sveta. Na formovanie názorov a spružňovanie uvažovania. Na spochybňovanie a opätovné nachádzanie viery. Na vyrovnávanie sa s neistotou. Na jej prijatie. Lebo ak by sa aj všetci mýlili, jeden človek mal pravdu. Povedal: „Viem, že nič neviem.“ A s tým je načase sa zmieriť.
Pri tejto príležitosti odporúčam rozhovor s ex-konšpirátorom.
