Je miestom pravidelných zastavení mnohých ľudí. Miestnych aj turistov. Napokon, stojí na jednom z mála kopcov, na ktoré sa dá v okolí Nitry vyštverať. Vždy, keď ta bežím, je to skutočná krížová cesta, na konci ktorej (a na konci s dychom) dosiahnem malé zmŕtvychvstanie. Spálené všetky hriechy (nielen tie čokoládové). Nový nádych. Výhľad za odmenu. Zdá sa, že na väčšinu ľudí to pôsobí rovnako – atmosféra tam hore je takmer vždy pokojná, uvoľnená, radostná. Bodaj by aj nie, keď sa človek po takom športovom výkone naplní endorfínmi až po vrch.
Včera som však našla dvojicu, na ktorú Kalvária pôsobila opačne. Sedeli pred kostolom Nanebovzatia Panny Márie, hádali sa, potom muž udrel ženu. Len tak, akoby nič, spakruky. Azda výchovne, no v zápale citov. Akt násilia na pietnom mieste. Pietne miesto aktu násilia. Obaja zmĺkli. Pozrela som na nich. Pozrela som na kostol. Otvorila som ústa, ale chýbali slová. Vyšla som ku kaplnke, a keď som sa vrátila, ešte tam sedeli. Možno bezdomovci. Možno je ich domovom tento kopec, tento kostol a ich život je táto kalvária. Jediné, čo majú, je tento okamih a táto emócia.
A možno sa ešte neodvážili vyjsť až na samý vrch. Chýba im endorfínový náboj, nový nádych, lepší výhľad. Načo asi čakajú?
