Máte kam ísť, máte za kým, a pritom je vám smutno, osamelo, otupno. Von prší. Výplata nechodí. Meškáte s účtami. Deti vás neposlúchajú. Manžel. Je jedno, čo to bude, ale môžete s tým pokračovať donekonečna. To vo vnútri chce stále hovoriť a nedá sa umlčať. Otravujete sami seba a trpíte sami so sebou. Donekonečna. Akoby nebolo východisko z tejto mizérie. Možno si hovoríte, že keď budete mať viac peňazí, viac času alebo lepšiu postavu, že budete šťastnejší. Nebudete. Šťastie neexistuje, iba váš postoj k životu, ktorý ho vytvára. Alebo zavrhuje.
„Život je nezaujímavý,“ povedal mi nedávno jeden známy, keď sme kráčali domov. Zbierka nenápadných slov uprostred novembrovej noci sa neskôr ukázala ako iskierka na rozdúchanie plamennej diskusie. „Život je nezaujímavý, nič v ňom nie je a pre všetkých je rovnaký – narodíš sa, rastieš, chodíš do škôl, hľadáš si prácu, založíš rodinu, starneš, umrieš..“ Preboha. Pozerala som naňho – mladý človek, ktorý má všetok potenciál a všetky prostriedky sveta na to, aby bol v živote šťastný, dokonca humor a myšlienky, vďaka ktorým by mohol byť ten život originálny. A pritom nechce, nevidí veci, nevie oceniť ich originálnosť, nevidí výnimočnosť momentov a situácií a ľudí okolo neho, skrátka nevidí zázrak života. Je slepý a tvrdí, že keby teraz našiel peniaze na zemi, keby stretol supermodelku a podobné veci, tak by bol šťastný a život by bol zaujímavý. Už naňho nepozerám, ešte chvíľu sa hádame, ale už ma opúšťa chuť - nevidím východisko z tejto diskusie. On má svoj postoj, ja mám svoj, on nikdy nepochopí môj a ja jeho. Hoci sa usmievam, veselo mi z toho nie je. Úsmev je však jediný pôsob, ako môžete z niektorých situácií vyviaznuť živý.
Stretnutie s chlapíkom z Kamerunu o pár dní je ako chýbajúca časť tejto skladačky.
„Ľudia si myslia, že sme biedni, z Afriky poznajú len to. Ale nie všetci, ktorí sú biedni, sa biedni aj cítia. Tí ľudia sú šťastní a nemajú nič. Radosť je to, čo nás charakterizuje, hoci poznáme aj biedu, bolesť a trápenia.. Ty potrebuješ veľký dom, auto a veľa peňazí, aby si bola šťastná, ale mne stačí slamená chatrč a pár drobných,“ hovorí mi muž a pozerá na mňa. Usmievam sa. Ešte že sa mýli.
