Potom som vošla do šatne. Prvá vec, na ktorú mi padol zrak bola masívna postava jednej staršej dámy, celkom obnažená a ohnutá v páse pod teplovzdušným fénom. Trochu som sa zarazila a úsmev na tvári zamrzol. Išla som sa prezliecť do plaviek a počas vyzliekania som sa pohľadom do zrkadla opakovane uisťovala, že 23 ešte nie je tragické číslo. Že mám stále čas. Aj keď ten neprestajne beží. To hrozivé vedomie, že o rok to bude 24 a o pár rokov možno aj o 24 viac. (Kilogramov samozrejme.)
Tak som šla do bazénu, utopiť realitu, nechať myšlienky odplávať. Nechať to plávať.
Okraj bazénu bol obrúbený húfom škôlkarov. Výkriky striedali hlasy ich tíšiteľov, ktorí ich za ruky ťahali do vody. Niekoľko krpcov v trenírkach triaslo sa zimou, ďalší strachom z neznámych hlbín. Zopár ich smelo máčalo chodidlo do studenej vody a smejúc sa, plácalo sa po oblom brušku.
Tak som sa s hlbokým nádychom ponorila pod hladinu a opustila istotu brehu. Naraz ma vydesilo niečo, čo som si nikdy predtým nevšimla. Odraz vlastného tela na hladine. Plávajúc pod ním, pred ním, márne som sa mu snažila uniknúť. No bol to len tieň, a pred tým sa uniknúť nedá. Iba zavrieť oči a prestať ho vnímať.
Človek, keď nevie, či má byť nebom či zemou, mal by len zavrieť oči a byť sebou.
Potom sa stáva mysľou a prestáva byť (iba) telom.
