Keď si spomeniem na svoje detstvo, cítim chlad a zimu. Leto bolo fajn. Ale keď prišla jeseň a nebodaj zima, to bola hotová katastrofa.V zimných mesiacoch sme mali jedny kachle na veľkú spáleň s pätnástimi dievčatami. O šiestej večer nám ujo zakúril a len čo sa kachle rozhorúčili, mali sme prísny zákaz, pod hrozbou bitky, do nich prikladať uhlie. Lebo sa muselo s palivom šetriť. Keď sme išli spať o ôsmej hodine večer, kachle už boli dávno vyhasnuté. Hrialo nás len to, čo sme si s dievčatami nadýchali. Chlapci to mali ešte horšie, ti spali v obrovskej spálni až dvadsiatipiati.
To však možno nebolo to najhoršie. Takmer všetky vychovávateľky nás bili. Stačil malý prehrešok. Bili nás za neskorý príchod zo školy, za zvýšenie hlasu na niektorú tetu, za nezjedenie nechutného jedla, za horšiu známku zo školy, proste za všetko. Riaditeľka detského domova bola krutá. Jednou rukou ma chytila za vlasy a druhou ma palicou tĺkla. Mali sme jednu vychovávateľku, ktorá zbila jednoho chlapčeka tak, že musel byť prijatý do nemocnice. Mal sedem rokov a vzal si salónku z vianočného stromčeka na chodbe detského domova. To bolo zakázané. Tresty „nedostaneš obed" alebo „nedostaneš večeru" boli bežné. Neustále nástupy detí na chodbe. Ani neviem prečo. Pred jedlom, pred umývaním, pred spaním a pod. Ako vo väzení. Mala som trinásť rokov a všetko sa to vo mne nazbieralo a vzbúrilo. Ušla som z detského domova. Manžel jednej vychovávateľky sadol do auta a šiel za mnou. Dostihol ma skoro. Cigánske dievča je dosť nápadné a ľudia po ceste ho navigovali. Keď ma dostihol, zbil ma. Nebol ani zamestnancom domova. Iba pred nedávnom som dostala prvý menzes. Na pol roka sa mi po tejto bitke zastavil. Nejaký čas som bola v opatere detského psychiatra, posttraumatický šok.
Ja viem takéto boli podmienky v rôznych detských domovoch pred etapou detských domovov takzvaného rodinného typu. Bojím sa však aj o takéto detské domovy, aj tam sú totiž len ľudia. Videli ste film Requiem pro panenku. Atmosféra v našom detskom domove bola podobná. Bol to stredovek ústavnej starostlivosti šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov. Nehnevám sa na tých vychovávateľov. Niektorí sú už mŕtvi a tak zaplatili už za všetko. Niektorí žijú. Dokonca niektoré vychovávateľky navštevujem. Sú staré a už nemohúce. Detský domov mi dal jednu vec a to, že svojich dvoch synov som nikdy neudrela! Je to asi dva roky, bola som navštíviť našu riaditeľku. Keď som sa jej nad šálkou kávy opýtala, prečo nás tak ukrutne bili, zarazila sa a povedala s jedom v hlase. „Johana, keď vy ste boli strašne zlí" .
