Krásne sú dni keď stretnem Teba,
Hoci sme len nemí priatelia.
Vždy, keď proti mne s veľkým úsmevom kráčaš,
Postačujúcu trošku nádeje mne do pohára vlievaš.
Tma, prázdno, hnev zapĺňajú miesto,
Ktoré zostalo prázdne po Tebe,
Už niet nikde vo mne mnoho,
Mnoho šťastia, úsmevu a hlavne nádeje.
Nádeje, že sa objavíš na námestí,
Kde zvyknem Ťa túžobne čakávať,
Lebo len minúta s Tebou v náručí,
Je viac ako všetky ostatné potom strávené v plači.
Svetlom mojich dní, silou počas ťažkých chvíľ,
Je myšlienka na Teba,
Tvoj príchod z ďalekých míľ,
Dodávaš tých životom prehýrených síl.
Slepé sú však myšlienky, kde hlavnú rolu,
Nehráš Ty, ale niekto iný,
Niekto, kto kradne radosť môjmu vnútru,
Len ty totiž dávaš túpotrebnú silu...
Dnes si naozaj neprišla,
Po všetkom tom nádhernom,
zostala len smutná diera,
prázdna, tichá, osamelá...
Smútok vo mne rozlial sa ako more,
Vlny búšia o rozum zbavený nádeje,
Všetko je nevýslovne prázdne,
Niet ničoho, čo ma ohreje.
Plačom v svojej hĺbke roztancoval som žiaľ,
A ten celkom ma pokoril,
Zostal som sám stáť v tichu,
Z ktorého bez Teba niet úniku.